Môj anjel Daniel (TLIG: Posolstvá)

23. 11. 1986

(Keď som ukázala tieto posolstvá jednému kňazovi v bangladéšskom seminári, bola som totálne odmietnutá. Skľúčená a smutná som sa vracala domov.)

Pokoj tebe.

Prečo bol ten kňaz tak uzavretý? Myslela som, že oni budú ako prví rozumieť záležitostiam nebies.

Ja, Jahve som vedľa teba. Uč ich.

(Bola som veľmi nešťastná ...)

Buď v pokoji! Ja som po celý čas vedľa teba. Nemusíš sa báť ... Ja som Jahve, som to Ja, kto ťa vedie. Nebuď zúfalá. Oni nepochopili. Nedovoľ, aby ťa ľudia znepokojovali.¹

Tie tam sú dni, kedy bolo požehnanie vítané!² Storočie, ach, storočie tak malej viery! Dusím sa a stenám, keď sa musím pozerať na Moje semeno nasýtené mŕtvymi slovami! Povstaňte! Žite! Oslavujte Ma! Storočie malej viery, vari ste zavreli svoje srdce navždy?

25. 11. 1986

Ja, Boh, sledujem. Pozerám sa, ako predo Mnou zatvorili svoje srdcia. Už vôbec nevedia, ako Ja pracujem. Nerozumejú Mojim Znameniam. Dal som im uši, dcéra, ale oni ich nepoužívajú. Dal som im oči, aby videli, ale oni ich otočili iným smerom a hľadajú Ma tam, kde nie som.³

1 Práve tu sa zdalo, že hovorí Boh sám sebe. Vykríkol silným Hlasom. Hlasom, ktorý ešte nikdy neznel tak smutne.

2 tentoraz ešte hlasnejšie

3 "Boh im otupil ich myseľ, dal im oči, aby nevideli, uši aby nepočuli, až do dnešného dňa."