Veľký piatok

17. apríl 1987

(Veľký piatok. Na konci sv. omše rozdával kňaz kvety, ktoré prikrývali Ježišov hrob. Dával veriacim kytičky. Dostala som práve tri kvety; pochopila som to ako znamenie od Boha, aby mi pripomenul problém, ktorý som mala v chápaní Najsvätejšej Trojice.

Ubehli dva dni, bez toho aby som s Bohom písala. Strašne mi to chýbalo, pretože keď píšem, je to ako rozjímanie, v kontakte s Bohom, a vnímam Ho veľmi intenzívne.)

Môj Bože, už je to tak dlho!

ako dlho?

Dva dni!

dva dni, Vassula? a Ja, ktorý som na teba čakal roky, čo mám potom povedať?

Chýbajú mi slová, Ježišu, ľutujem, že som Ťa urazila. Odpusť mi!

poď, odpúšťam ti; všetko, čo žiadam od Svojich milovaných duší je, aby Mi dovolili zmocniť sa ich srdca len na niekoľko minút a dovoliť Mi vliať do nich Svoju prekypujúcu Lásku

(Ježiš to povedal tak nežne a láskavo! Kedykoľvek sa Boh ku mne blíži, aby mi odovzdal dôležité a dlhé posolstvo, vtedy ma napadá diabol alebo zlí duchovia. Necítim to fyzicky, ale jediná vec je mu dovolená v tomto vedení, a to prejavovať sa pri písaní, a takto ma napádať a preklínať.¹ Od tej doby, čo ma Boh naučil poznať rozdiel a rozoznávať jeho slová, zvyčajne sa mu vyhnem a zabránim mu v písaní, čo ho rozzúri. Keď to mojej pozornosti unikne, Boh mi zablokuje ruku a nemôžem ďalej písať. Tieto útoky sú vždy prudšie, keď Božie posolstvo, ktoré má byť napísané, je dôležité. Teraz som spoznala jeho spôsob jednania ... preto sa nevzdávam, aj keď sa niekedy cítim beznádejne.)