Osobná skúsenosť z našej púte Pravého Života v Bohu vo Svätej Zemi v roku 2000

Vassula

Pozrieť sa na video z konferencie a púte TU

Vzdávam vďaky Bohu, pretože je k nám dobrý a Jeho Láska trvá naveky. Nocou aj dňom Bohu ďakujem a pripomínam si, ako ma milosťou pozdvihol a zveril mi Svoje posolstvo Pravý Život v Bohu a dal mi plnú zodpovednosť za jeho obsah.

Bol to náš Boh, ktorý dodal Jonathanovi odvahu, aby chcel ešte raz usporiadať vo Svätej Zemi medzinárodné stretnutie skupín TLIG za účelom ekumenického stretnutia, ktoré sa má začať v Betleheme. Veľa ďalších ľudí z našich skupín mu prišlo na pomoc, aby celé to stretnutie zorganizovali. Povedala by som so svätým Pavlom: 'nesnažíme sa páčiť ľuďom, ale Bohu'. Vieme skrze Jeho posolstvá, ako veľmi nás Pán žiada o modlitby za Cirkev, aby sa zmierila a zrodila jednotu. Tam ale zmierenie nekončí, modlíme sa o jednotu s Bohom, čo znamená, že tí, ktorí proti Bohu rebelovali, sa s Ním zmieria, dôjde ku zmiereniu v rozdelených rodinách, v krajinách kde je vojna, atď.

Neplánovali sme, že budeme vo Svätej Zemi v rovnakom čase ako Svätý Otec, ale náš program bol zladený s programom Svätého Otca. Vlastne sme program určili ešte skôr, ako sme sa dozvedeli o rozhodnutí Svätého Otca. Raz mi Boh povedal, že 'mať šťastie' v Jeho slovníku neexistuje, preto verím, že náš Otec v nebi chcel, aby sme tam všetci boli v rovnakom čase. Pri tejto príležitosti sa podarilo našej skupine TLIG zo Svätej Zeme získať zvláštne vstupenky pre niektorých našich kňazov, a tak mohli 24. marca so Svätým Otcom koncelebrovať omšu na hore Blahoslavenstva. Z toho sa veľmi radovali a my sme chválili Pána, že nám dal ešte ďalší dar.

Musela som do Svätej Zeme prísť o dva dni skôr ako ostatní, aby som sa v Beit Sahour (Pastierovo pole) stretla so starostom, pánom Hanna Al Atrashem. Na tom mieste pre nás bola pripravená večera pod veľkým stanom, čo bola reštaurácia, ale mali sme pocit, ako by sme žili v Ježišovej dobe. Veľa sme hovorili o posolstvách a o misii, ktorú mi dal Pán.

Tentoraz sme vo Svätej Zemi čakali vyše 400 ľudí z viac ako 50 krajín. Bolo s nami viac ako 60 kňazov zo zahraničia a niekoľko sa ich pridalo aj zo Svätej Zeme. Mali sme tú česť, že nás sprevádzal aj Mgr. Luigi Accogli z Ríma, ktorý sa počas nášho pobytu v Betleheme zastavil aj na katolíckom patriarcháte a povedal im o našich aktivitách. Tiež s nami bol Mgr. Julio Teran Dutari, pomocný biskup z Ekvádoru, Mgr. Jaume Gonzalez-Agapito z Barcelóny a Mgr. Julio Urrego Montoya z Venezuely. Boli sme radi, že medzi nami je biskup Zakarian z arménskej cirkvi z Lyonu. Z Božej milosti sme mali jedenásť cirkevných denominácií s ich kňazmi a tiež pastormi. Menovite rímsko katolícku cirkev, grécku, ruskú, bulharskú, arménsku pravoslávnu cirkev, sýrsku cirkev, koptskú cirkev, luteránskú cirkev, anglikánskú cirkev, baptistickú cirkev a cirkev svätého Tomáša.

15. marca, prvý deň púte sme začali skoro ráno slávnostnou procesiou všetkých kňazov a služobníkov zo všetkých cirkví, ktorí nás sprevádzali. Majestátny spev Kyrie eléison sprevádzal procesiu a každý z nich sa predstavil a povedal, z ktorej krajiny pochádza. Neskôr som predstavila každú krajinu, jednu po druhej, a keď boli predstavovaní, tak sa laici vždy postavili a mávali svojou národnou vlajkou. Atmosféra bola veľmi vrelá a radostná.

Hneď potom sa konala úvodná omša v rímsko-katolíckom kostole Narodenia v Betleheme, kde som bola požiadaná, aby som niesla Ježiška s procesiou našich kňazov a položila ho na miesto pod oltár. Cítila som, ako ma už tu Ježiš rozmaznáva, pretože toho istého Ježiška nosia každý rok na veľkú slávnosť na Štedrý večer pri polnočnej omši a všetci to vidia v televízii na Euro-news. Pri východe som zazrela pravoslávneho kňaza, otca Spyridona, s ktorým som sa potom stretla, a ktorý ma láskavo vzal za ruku, aby mi ukázal celý pravoslávny kostol Narodenia. Neskôr sa k nám všetkým pripojil v ten istý deň na večeru a boli mu predstavené posolstvá TLIG. Rád si knihu zobral a stretol sa s niektorými z našich kňazov.

Program bol zostavený tak, že nielen navštívime sväté miesta, ale že budeme mať v Betleheme dvojdňové sympózium. 19. marca, prvý deň sympózia začal tiež slávnostnou procesiou všetkých kňazov a služobníkov zo všetkých cirkví, ktorí nás sprevádzali, za spevu majestátneho Kyrie eléison. Na sympóziu sa striedali príhovory, asi polhodinové. Boli veľmi rôznorodé, veľmi bohaté, pretože účastníci boli z rôznych cirkví. To povzbudilo našu nádej na jednotu. O všetkých sme mohli povedať, ako z ich príhovorov bola cítiť žízeň po jednote a zmierení. Ja som pre svoje príhovory mala pripravené tri témy. Prvá bola: Vznešenosť Kríža, druhá: Jsme povolaní k účasti na Božstve a tretí: Jednota, buďme jedno v Najsvätejšej Trojici.

Požiadala som nášho Pána Ježiša, aby mi ich pomohol napísať. Ako sa poznám, neviem napísať vedľa seba dve slová bez Jeho božské pomoci. A tak sa stalo, že som napísala tieto tri témy bez najmenších ťažkostí a dokonca, keď som sa raz snažila nájsť výstižné slovo, to slovo mi bolo dané, veľmi nahlas. Pretože to bolo slovo, ktoré nikdy nepoužívam, musela som si ho potom vyhľadať v slovníku a samozrejme, nemohlo byť presnejšie. Druhý deň sympózia sa objavili štyria ľudia, ktorí prišli neskôr. Boli to: Mgr. JulioTeran Dutari z Ekvádoru a Mgr. Jaume Gonzalez-Agapito zo Španielska, sprevádzaný otcom Salvadorom, novokňazom. V neposlednom rade prišiel grécky pravoslávny archimandrita z New Yorku, otec Eugene Pappas.

To popoludnie mal otec Pappas príhovor ako posledný. Sedela som vo svojom kúte a ticho sa pozerala. Napokon, pomyslela som si, Boh nám posiela jedného grécko-pravoslávneho archimandritu, ktorý je zapálený pre jednotu a zmierenie ako každý z nás tu, ú-p-r-i-m-n-e.

Tu bol, oproti mne, rozprával, čo nám Ježiš hovorí o jednote už celé roky, takmer citoval pasáže z Pravého Života v Bohu, bez toho aby ho kedy čítal. Duch Svätý mu do úst vložil tie isté slová. S horlivosťou a bezo strachu otvoril svoje srdce všetkým cirkvám sediacim pred ním a videla som, že boli zasiahnutí bázňou z toho, čo počuli od grécko-pravoslávneho archimandritu. Každé slovo, ktoré vyslovil, bolo ako ranná rosa, občerstvili nás. Človek mohol v dave poslucháčov cítiť vanutie Ducha Svätého. Ponúkal im svoje srdce.

Ihneď po jeho príhovore spieval zbor orientálnu pieseň a ľudia, stále ešte zapálení slovami otca Eugena, k nemu bežali a objímali ho a kňazi všetkých cirkví a služobníci tiež k nemu bežali ako deti bežia ku svojmu otcovi. Otec Eugene išiel z náručia do náručia. Všetci sme sa radovali a tancovali, tak ako sa muselo radovať a tancovať Nebo. Boli sme jedno. Sláva Bohu, ktorý pozná Svoj ľud a dáva mu tu a tam troška osviežujúceho vanutia Ducha Svätého.

A od tej chvíle sme vedeli, aké Jubileum bude mať Nebo v Deň Jednoty ........ Boh vo Svojom zľutovaní nám dal tento čas vo Svätej Zemi, milosť zakúsiť aká bude jednota, až sa Cirkev rozhodne stať sa znovu dieťaťom. Otec Eugene mal pripravený veľmi dlhý napísaný príhovor. V poslednej chvíli, keď stál tvárou v tvár ľuďom, sa rozhodol inak, a tak odložil štós papierov stranou a oslovil nás priamo, s mocou a nádychom humoru.

To bol len začiatok prekvapení, ktoré mal Pán pre našu skupinu schované v rukáve.

Pán v tú chvíľu neprestal vylievať na našu skupinu TLIG Svoje milosti, ale všetko mal vo Svojom pláne a všetko predvídal. Okúsili sme moc Ducha Svätého, pretože nikto nevedel vysvetliť takú otvorenosť zo strany grécko-pravoslávnych vo Svätej Zemi! 17. marca nás grécko-pravoslávny otec archimandrita všetkých pozval na liturgiu s predsvätenými darmi (Sväté Prijímanie), kde každý mohol prijať Sväté Prijímanie.

Po liturgii vyšiel otec archimandrita von, aby sa so mnou stretol osobne a chcel sa so mnou odfotiť. Nemohol byť starší ako v Ježišovom veku. Potom ma pozval do svojho domu a musela som potvrdiť, ktorý deň prídem. Aké Jubileum! To isté sa stalo na hore Tábor, 22. marca, kde bolo dané povolenie, a tak všetci z nás bez výnimky prijali Sväté Prijímanie v grécko-pravoslávnom kostole Premenenia. Ten kňaz tam bol tiež a otec Eugene celebroval liturgiu. Tri pravoslávni kňazi podávali Sväté Prijímanie, jeden z bulharskej a ďalší dva z ruskej cirkvi.

Zavolala som otcovi archimandritovi a upresnila, že sa s ním stretnem u neho doma na budúci večer. Keď nadišiel ten večer, kráčala som s dvoma priateľmi v súkromných štvrtiach a dvoroch grécko-pravoslávneho patriarchátu a mierili sme k domu otca archimandritu. Všetko sa to zdalo ako sen. Ja som využívaná len na prenasledovanie. Áno, prenasledovanie je môj denný chlieb odo dňa, keď Boh prišiel, aby ku mne prehovoril. A teraz som pozvaná ...

Vošla som do domu a otec archimandrita chcel odo mňa počuť, ako to všetko začalo. Vydala som svedectvo. Potom som hovorila o jednote, ktorú si od nás Kristus toľko žiada, aby sme nastolili, a on mi povedal, že tiež veľmi dychtí po zmierení a jednote. Povedal mi, že sa o mne dozvedel už pred dvoma rokmi, a že si veľmi prial sa so mnou stretnúť. Potom mi povedal, 'rátajte ma ako jedného z vašej skupiny'. To skutočne bolo neuveriteľné. Potom vstal a ukázal mi zvyšok nádvorí, a tak som kráčala po terase, odkiaľ je krásne zhora vidieť vstup a nádvorie u Božieho Hrobu.

Aký dar od Ježiša, pomyslela som si, toľko si nezasluhujem, a napriek tomu ma tak hýčka a ďalej ma nezaslúžene rozmaznáva. Potom, keď som sa pozerala hore na hviezdy, počula som otca archimandritu, ako ma cez terasu volá. Navrchu bola malinká kaplnka. Vošli sme dnu a modlili sa. Potom mi ukázal na ľavej strane kaplnky malé okienko, z ktorého bola vidieť kupola chrámu Božieho Hrobu. Pozrela som sa na Ježiša na ikone a povedala Mu, že ak ma bude ďalej prekvapovať s rovnakou intenzitou, je možné, že mi privodí infarkt. Ježiš, bezo strachu, že by som mala dostať infarkt, pokračoval. Otec archimandrita ma vzal k sebe do kancelárie a spýtal sa ma, či často cestujem. Potvrdila som, že áno. Spýtal sa, "mohol by som sa k vám niekedy pripojiť a cestovať s vami?" Sľúbila som, že mu pošlem kalendár s dátumami ciest, aby si mohol vybrať. Po tom všetkom som sa zdvihla k odchodu a on ma požiadal o láskavosť. Požiadal ma, či by sme sa mohli všetci za neho modliť. Sľúbila som, že to oznámim celej skupine a to som tiež urobila.

Jeden z kňazov z patriarchátu, ktorý o našom stretnutí počul, bol pozvaný, ale odmietol so slovami, že ma nemôže považovať za ich súčasť, pretože nie som potvrdená, nemám požehnanie od grécko-pravoslávnej cirkvi. Boh ho musel počuť, pretože som bola znenazdania pozvaná na patriarchát, aby som sa stretla s otcom (...), ktorý sa zdal byť pre charizmu, ktorú mám, otvorený. Išla som tam v sprievode otca Eugena Pappasa a Nielsa Christiana Hvidta, ktorý nás tomu otcovi predstavil. Skôr, kým sme si vôbec pohovorili, nás pozval, aby sme išli do veľkej kancelárie, kde za stolom sedel metropolita Vassilis. Je druhým mužom hneď po jeruzalemskom patriarchovi. Znovu som nemohla ani veriť, že ma pozvali.

Metropolita hovoril perfektne anglicky a zdal sa byť veľmi priateľský. Otec Eugene mu vysvetlil dôvod, prečo je vo Svätej Zemi, čo okamžite pozdvihlo tému návštevy pápeža vo Svätej Zemi. Potom Mgr. Vassilis otcovi Eugenovi povedal, že toto rozdelenie v Cirkvi nie je pre Cirkev dobré, a že je na čase, aby sa stalo niečo, čo to rozdelenie zruší, s čím otec Eugene celkom súhlasil. Pokračoval ďalej tým, že 'hlavy', ktoré to znemožňujú, nekonali správne, a že je na čase, aby sa sklonili a nastolili jednotu. Hovorila som pre seba: 'chvála Pánovi!', keď som to počula, bolo to pre mňa vysvetlením otvorenosti pri tých dvoch liturgiách ... Potom hovoril otec Eugene o misii a charizme, ktorú mám a ja som to doplnila tým, že som mu ukázala album, kde sú spomenuté všetky moje cesty a tiež som mu dala nahliadnuť do svojej bibliografie. Povedala som mu, že som bola poslaná Kristom pokresťančit túto odkresťančenú spoločnosť. Všetko si to prezrel a povzbudil ma v pokračovaní mojej práce. Potom sa ku mne obrátil, pozdvihol ruku a požehnal mi. Takže som dostala požehnanie od svojej Cirkvi. Otec (...) ma požiadal, aby som mu poslala všetky knihy preložené do gréčtiny. A to som urobila.

Nemali by sme zabudnúť, že už mi požehnal aj pápež a tiež požehnal knihu č.10 vo francúzštine. Sláva Bohu! Jediného, koho sme nestretli, bol ten kňaz, ktorý sa na začiatku staval proti mne, ale hľa, koho to nevidíme. Keď sme odtiaľ odchádzali a postavili sa na miesto, kde ešte prebieha stavba, takmer sme sa o neho potkli. Takže aj s ním sme sa stretli a mala som príležitosť troška s ním hovoriť. Dala som mu brožúru Sedem darov Ducha Svätého. Nech Duch Svätý spraví zvyšok!

Čo viac si človek môže priať? 25. marca bol deň, kedy mali ľudia z jednotlivých krajín krátko povedať o svojich TLIG aktivitách a o svojich modlitebných skupinách a o projektoch Beth Myriam. Je to projekt, kedy sa otvorí nejaké miesto - byt alebo dom - aby chudobní dostali raz denne teplé jedlo a pokiaľ možno, kde je miestnosť, alebo dve, tri, podľa možností, na stretnutie. Tiež je žiadúce, aby tam bola kaplnka. Dnes je také miesto v Betleheme, na streche je socha Panny Márie palestínskej s otvorenou náručou. Ďalšie takéto miesta sú vo Venezuele a v Bangladéši, na Filipínach, v Puerto Ricu a vo Walese. Tiež sa Beth Myriam pripravuje v Poľsku, atď. Všetky sú spravované dobrovoľníkmi a fungujú vďaka darom.

Ďalší nový projekt zostavuje otec Richie z Filipín. Chce založiť mládežnickú skupinu TLIG a nazvať ju TLIGY. Už teraz je veľa mladých dychtivých pridať sa k tejto skupine a dokonca aj cestovať z miesta na miesto a stretávať sa s ostatnými. Že je taký rozkvet možný, je len z moci Ducha Svätého. Vďaka tomu veríme, že Boh je na našej strane.

Posledný deň večer som mala posledný príhovor o tom, ako pokročiť v evanjelizácii a používať bohatstvo posolstiev nášho Pána. Potom som požiadala rímsko-katolícku cirkev, aby to urobila ako my, pravoslávni, ktorí sme sa k nim pripojili. To znamená naučiť sa viac o pravosláví, ako my sme sa naučili o katolicizme. Aby sa k nám sklonili, k našim tradíciám, ako my sme sa sklonili k nim, naučili sme sa ich modlitby, aby sme sa ich modlili s nimi a naučili sa všetko o ich omši. Nikto z nás necítil žiadny rozdiel medzi nami, ale dokonca niektorí, ktorí nevedeli, nás považovali za svojich vlastných. Boli sme s nimi tak prepletení, že nikto necítil žiadny rozdiel. Pán mi dal víziu troch železných tyčí, ktoré predstavujú hlavné Cirkvi. A povedal, že jednota bude uskutočnená iba vtedy, až sa hlavy tých troch tyčí všetky sklonia jedna k druhej, aby sa stretli. Tak sa všetci usilujme a buďme jedno. Buďme jedno srdce.

Mgr. Julio Teran Dutari k nám potom prehovoril v záverečnej reči, zakončil večer a chválil Pána, ktorý nás priviedol dohromady zo štyroch končín zeme a dal nám všetkým okúsiť Jednotu.