List nášho Pána Svojej Cirkvi

Otec Christian Curty OFM
Kňaz a exorcista, člen Mariánskeho kňazského hnutia Marseilles, Francúzsko

Automatické písanie alebo hieratické (posvätné) zapisovanie?

Je všeobecne známe, že Pán diktuje Vassule posolstvo, ktoré ona zapisuje a nám ho odovzdáva. Keď Pán Vassule diktuje posolstvo, tak sa zmení jej rukopis a stáva sa celkom odlišným od jej vlastného rukopisu. Jej rukopis je drobný a roztiahnutý, celkom normálne ho riadi svojou vôľou, ktorá vie, čo chce. Je tiež ovplyvnený jej vrelou a veľmi kultivovanou osobnosťou, ktorá má veľmi dobrý cit pre mieru. Na druhú stranu rukopis posolstva je charakteristiský svojou úhľadnosťou, zreteľnosťou, pravidelnosťou a istým majestátom. Tu Vassulina osobnosť mizne a nakoniec sa celkom stráca za tým, čo sa na prvý pohľad môže trocha javiť ako strnulé a strojené.

Kvôli tomu vyvstávajú otázky u mnohých ľudí, ktorí samotné posolstvá posudzujú kladne. Celkom oprávnene sa sami seba pýtajú po pôvode a vierohodnosti týchto 'inšpirácií'. Tiež tu je počiatok nedôvery kritikov, ktorí práve v tomto vidia význačný argument pre svoje námietky na posolstvá ako také. Tvrdia potom, že sa jedná o obyčajné výmysly z vnútra Vassulinej psychiky. Spomínané interpretácie obmedzujú tieto spisy na jav dobre známy ako paranormálne písanie. V tom prípade by sme sa tu nezaoberali Ježišom podľa kresťanskej viery, ani zjaveniami pochádzajúcimi od Neho. Naopak by to bolo niečo, čo pozvoľna vychádza z Vassulinho podvedomia na svetlo. Možno by tí ľudia dokonca povedali, že by to mohol byť aj iný 'duch', v tom prípade by to mohol byť jedine zlý duch.

Čo si o tom všetkom máme myslieť? Zaoberáme sa tu zjavením od Pána, listom nášho Pána Svojej Cirkvi, alebo je to obyčajný príklad toho, čo sa všeobecne nazýva automatické písanie? Je to Ruka nášho Pána, ktorá nám píše skrze ruku Vassulinu, alebo nám skôr Vassula opisuje v tranze veci, ktoré jej len tak vyvstávajú v hĺbkach podvedomia? Je vedená parazitujúcim duchom, ktorého sme odhalili, aby sme neboli oklamaní tým, ktorý sa predstavuje ako prichádzajúci od Pána? V prvom prípade by sme sa tu stretli so spismi inšpirovanými Bohom. V druhom prípade by sme sa zaoberali paranormálnym alebo automatickým písaním.

Čo je automatické písanie?

Je to písanie, ktoré patrí medzi paranormálne javy alebo nejaký druh veštenia. V našej praxi, v službe exorcistov, by to nebolo nič mimoriadne. Ruka niekoho, kto sa dal dobrovoľne k dispozícii tomuto druhu vedenia, píše sama. Nepíše za pomoci vedomia alebo inteligencie. Namiesto toho sa pohybuje neznámou silou, ktorá nepodlieha vôli pisateľa. Niekedy v extrémnych prípadoch dokonca píše sám ten nástroj (pero alebo ceruzka), ktorý pri obyčajnom dotyku prsta začne sám písať posolstvo.

Takéto posolstvo môže mať vysokú literárnu hodnotu, dokonca aj duchovnú, alebo môže tiahnuť k bizarnosti, vysmievaniu alebo vulgarite. Niekedy hovorí o onom svete, opisuje ho ako nádherný raj, môže dať pisateľovi nejakú jednoduchú radu, alebo mu dať príkaz ohľadom jeho každodenného, praktického života. Niekedy to jednoducho odpovedá na otázky mu položené ohľadom jeho identity: "Kto si?" Alebo na veci týkajúce sa nebezpečných oblastí veštenia. Niekedy môže automatické písanie predpovedať veci, ktoré sa môžu stať. Preto môže byť príčinou klamu: môže tiež zdanlivo popisovať minulosť, čo potom pisateľa vedie k mylnej a heretickej viere v reinkarnáciu.

Vynechajme tu otázku toho, čo by sme mohli nazvať problémom literárnych charakteristík automatického písania. V skutočnosti je dosť nepravdepodobné, že človek, ktorý bude o sebe tvrdiť, že je Lamartine, napíše riadky hodné Lamartina. Jedná sa iba o podvedomie subjektu, ktorý aj keď môže načerpať nejaké myšlienky od Lamartina, tak vyjadruje len sám seba a nie známeho autora.

Aby sme sa držali štruktúry, ktorá bola načrtnutá v tomto úvode, nebudeme sa venovať vážnym problémom, do ktorých sa dostanú tí, ktorí sa slobodne odovzdajú paranormálnímu javu automatického písania. Je tu riziko na osobnej rovine, ktoré vzniká tým, že podvedomie vychádza na povrch, zatiaľ čo psychologické vedomie je udržiavané v stave spánku, alebo v stave pasívneho poslucháča. V extrémnych prípadoch môže vyústiť v navodenú schizofréniu. Sú tu tiež riziká na rovine duchovnej, kedy zlý duch môže využiť nedostatku bdelosti danej osoby a zasiahnuť, a tak získať kontrolu nad danou osobou. Výsledkom je buď stav tranzu, šialenstvo, alebo pôsobenie démonických vplyvov! Z týchto dvoch veľkých nebezpečenstiev je po čase ťažké uniknúť.

Ako je to teda v prípade Vassuly?

Teraz sa podrobne zamerajme na situáciu Vassuly. Vassula prijíma Boží hlas tromi základnými spôsobmi.

• V prvom prípade počuje Pánov hlas (locution), slová vo svojom vnútri. V tú chvíľu môže byť napríklad v kostole alebo na verejnom mieste. Pokiaľ má byť toto posolstvo odovzdané ostatným, zapíše ho, keď príde domov. Jej ruka je potom vedená Pánovou Rukou a charakter jej rukopisu sa zmení. Z jej vlastného rukopisu, ktorý je malý, živý a rýchly, s ľahkým sklonom doprava, sa stane priamy, úhľadný, pokojný, priezračný rukopis bez zvláštnych emócií. V žiadnom prípade sa nejedná o automatické písanie, pretože najprv dochádza k vnímaniu vnútorného slova, ktoré je potom zapísané. Nie je to teda prípad paranormálneho písania.

• V druhom prípade Pán Vassule diktuje a ona jednoducho píše to, čo počuje. Je v tú chvíľu v pozícii akejkoľvek sekretárky svojho zamestnávateľa. To znamená, že si zachováva svoju osobnú autonómiu, svoju slobodu a svoj plný kontakt s okolím. Môže teda písanie kedykoľvek prerušiť, aby napr. zodvihla telefón, a potom ďalej pokračovať tam, kde skončila. Ani tu nie je grafologické vyjadrenie zhodné s jej obvyklým. Namiesto toho je to dlhý, priamy rukopis, ľahko čitateľný, vždy pokojný a úmerný vo svojom rytme (dychu). Aj keď je tu jej rukopis rozdielny, má Vasula úplnú kontrolu seba samej a cvičí tak svoje vedomie a svoje zručnosti. Zapisuje jednoducho svojou rukou to, čo prijíma vo vnútornej vízii od Ježiša a čo počuje od tohto Hlasu, ktorý ju inšpiruje. Sme teda ďaleko vzdialení od automatického písania.

• Konečne v tretej situácii, ktorá niekedy splýva s tou predchádzajúcou, Vassula prijíma vnútorné svetlo, ktorým je osvietená a nemá jasne vyslovené slová. To mystici nazývajú vanutie Ducha Svätého (či duchovné alebo intelektuálne), čo musí byť prevedené do nášho jazyka pomocou presných slov a viet. To môže niekedy vyžadovať rôzne vyjadrenia, ktoré sú niekedy zdĺhavé. Preto niekedy Vassula ponáhľa zapísať tieto 'pohľady' alebo 'porozumenia', ktoré práve prijala týmto spôsobom osvietenia. Preto potom začína zapisovať svojím vlastným spontánnym rukopisom a Pán zasiahne a vytvorí z Vassuliných písmen urobených Vassulinou rukou Svoj krásny rukopis, akoby tomu zjaveniu dal Svoju pečať zhora. Preto to v žiadnom prípade nie je automatické písanie. Akoby preto, aby nás Pán presvedčil, postupuje niekedy aj inakšie. Niekedy je posolstvo, ktoré odovzdáva, dosť dlhé a čas na zapísanie krátky. To potom Pán Vassule dovolí zapísať diktovanie jej malým rukopisom, ktorý je živý a čulý. To celkom dobre ukazuje, že ten spôsob zapisovania nie je pre Vassulu žiadnou podmienkou, ani nie je vedená nejakým 'duchom'. Jej duchovná 'skúsenosť' teda nemá absolútne nič čo do činenia s fenoménom automatického písania.

Je to hieratické (posvätné) písanie

Pozrime sa teda na toto tiché, dôstojné písanie, úmerné vo svojich pohyboch a neustále oživované vo svojom štíhlom, dlhom smere. Veľké písmená alebo samohlásky nie sú zrazené slučkami a palicami, ktoré sú však dominantné a pohybujú sa ľahko v priestore, ktorý im patrí ako ten každodenný, hoci sú chvíľami trošku ohraničené vo vnútri slov. Text však dýcha v priestore, ktorý mu je poskytnutý.

Nado všetkým je tu neustály pohyb prichádzajúceho a odchádzajúceho, ktorý dáva celku smer od vysokého k nízkemu a od nízkeho k vysokému. Text rukopisu dáva dojem skôr vertikálny ako horizontálny, s veľmi jasnou prevahou výšok. Nie je tu teda nič spochybnené v tomto hlbokom a inštinktívnom živote, ale táto hĺbka je osvojená a ovládaná vyššími zručnosťami. V tomto spise teda nie je nič, čo by viedlo k minulosti, a je úžasné, že nič nevedie ani k budúcnosti, ako by len prítomná chvíľa bola dôležitá. Alebo skôr, ako by všetko bolo prítomné v jedinom DNES.

Ani v tomto prípade tu nie je žiaden náznak nejakej egocentrickej regresie. Naozaj, nič neukazuje na spätný úpadok k egu pisateľa. Smerovania k druhým sú diskrétne, jasné a vždy pozdvihujúce. Je tu všade zjavná priezračnosť vznešenosti, prednosti a úžasnej transparentnosti. To jediné, na čom záleží, je dvojaký pohyb hore a dole, ktorý vytvára kontinuálny rytmus. Chvíľkami zostupuje k pozemským, ľudským hĺbkam (čo je pohyb Vtelenia) a inokedy je zasa zjavné vyvýšenie k vyššiemu bytiu, čo nemôže byť nikto iný, ako Otec. Okrem toho je v tomto rukopise známka prísnosti a umenia, takže aspoň na prvý pohľad je ťažké určiť ľudský temperament, ktorý je tak citlivý a podlieha zmenám (ako si človek môže okrem iného všimnúť na Vassulinom spontánnom rukopise). Tu je tento rozmer neustále vedený nahor, je relativizovaný a mizne za niečím, čo sa zdá byť len maskou. De facto, taký aký je, je tento spis zajedno s oným hebrejským svätým jazykom par excellence, akým hovoril Boh s Mojžišom a jeho ľudom, keď mu na Sinaji zjavil ich poslanie. Preto toto písmo nazývame 'hieratické'.

Čo znamená hieratické?

V antickom divadle nosil herec masku, ktorá skryla jeho ľudskú tvár a stotožnila ho s 'vášňami' postavy, ktorú v dráme hral. Tak ten človek, ktorého všetci poznali, zmizol za niekým, alebo niečím, čo predstavoval. Keď Vassula píše pri diktovaní od Pána, je to niečo podobné. Preto toto písanie môžeme nazvať 'hieratické'. Mizne, je vymazaná Tým, ktorý nám píše. Poďme ešte kúsok ďalej. V liturgii je hieratické gesto uchované vo veľkej východnej (pravoslávnej) modlitbe a až do koncilu bolo aj v rímskej, čiže latinskej liturgii. Nevyjadruje ľudský temperament (toho určitého kňaza, alebo jeho miništrantov), ktorí ho zadržiavajú v jeho procese, alebo obmedzujú. Je uchovávané človekom z mäsa a kostí, ktorý má svoj charakter, svoje emócie, chyby, dokonca aj svoju národnosť, predovšetkým je to však božské gesto. Všetko, čo je pre jedného človeka relatívne, pre jeho sociálny a geografický pôvod, by malo byť vymazané za postojom, ktorý zachováva sám seba nezmenene v priestore a čase. Pretože hieratické gestá idú mimo čas. Je to Božie gesto vykonané človekom. Takéto gesto zostáva nezmenené v premenách storočí a zmenách klímy a národností.

To je príčinou ich zjavného chladu a strohosti. Tu sa objavuje riziko, pretože ak gesto zostáva nezmenené, môže pravdepodobne minúť vanutie Ducha a môže sa potom podobať vetvi, do ktorej už neprúdi miazga. To je dôvodom, prečo chcel druhý vatikánsky koncil znovu oživiť liturgické gestá, dať im znovu ľudskejší charakter, bližší nášmu modernému vnímaniu, ale vždy pod podmienkou, že nezabudneme, že sú gestá predovšetkým sväté a nie gestá toho, kto ich vykonáva. Liturgia je predovšetkým modlitba, nie divadlo. Je to práca, ktorá je ako ľudská, tak božská. Nie je to teda len vyjadrenie individuálneho, alebo kolektívneho citu. Nemôžeme si byť zakaždým istí, že sa tohto druhého rizika vždy spoľahlivo vyvarujeme v našej konciliárnej liturgii.

Vráťme sa späť k tomuto "Krásnemu Rukopisu" Pána, ako to Vassula rada nazýva. Je to teda hieratický rukopis, inými slovami posvätný rukopis, to znamená bez ľudského aspektu. Je prostý a nie individualizovaný, ale zároveň odetý veľkou majestátnou vznešenosťou. Celkom iste tu človek môže uvidieť cit, všetko je to ale smerované nahor. Inými slovami je to smerované k duchu v človeku. Bez toho aby sme brali ohľad na racionálny obsah posolstva, ktoré odovzdáva, už samotný rukopis v nás inšpiruje veľký pokoj, ku ktorému je smerovaný, vyžarujúc svetlo a vyrovnanosť. Tento Rukopis je naozaj krásny a môže byť len dobrý!

Aký je dôvod pre tento hieratický rukopis?

Otázkou zostáva, prečo Pán v týchto posolstvách, ktoré Vassule zveril, používa tento hieratický rukopis? A pritom, čo viem, ho nepoužíva v iných podobných situáciách. De facto, toľko duší prijíma posolstvo od Pána bez takého rukopisu.

Po prvé: je to prvýkrát, čo sa to deje? Môžeme sa pýtať sami seba. Nie je samo Písmo Sväté podľa definície dielom Božím? Napísaným samozrejme ľudskými rukami, ale inspirovanými Duchom Svätým? Je dobré to pripomenúť, pretože v Písme Svätom je veľakrát zmienka toho, ako Boh sám používa ručne písané písmo, aby určité posolstvo uchoval a lepšie ho rozšíril a predovšetkým, aby ho vpísal do našich sŕdc z mäsa.

To sa stalo prorokovi Habakukovi, ktorý sa ako my trápil udivujúcim tichom Boha pred snažnými prosbami jeho ľudu a pred záplavou Zla. Rozhodol sa, že: "Postavím sa na svoju stráž, budem stáť na hláske a hliadkovať, aby som spoznal, čo ku mne prehovorí a čo odpovie na moju sťažnosť ... Pán mi odpovedal, povedal: 'Zapíš toto videnie, zaznamenaj ho na tabuľky, aby si ho čitateľ mohol ľahko prečítať, videnie už ukazuje k určitému času, mieri neomylne k cieľu ... ak prichádza pomaly, vyčkaj, lebo príde celkom iste, zadržať sa nedá ... spravodlivý bude žiť pre svoju vernosť." (Hab 2,1-4) Pre porovnanie tiež: "List nášho Pána Jeho siedmich cirkvám; Anjelovi cirkvi v Efeze napíš ..." (Zj 2,1). Všimnite si aj tejto nečakanej pauzy, ale plnej významu. "Akonáhle prehovorilo sedem hromov, chcel som písať, ale počul som z neba hlas, ktorý hovoril: 'Zapečať, čo hovorilo sedem hromov, a nepíš to!'" (Zj 10, 4)

Dokonca aj keď v týchto prípadoch nemôžeme povedať, že to písal Boh rukou Svojho proroka, sú tu však dva prípady, kde je to vyslovene povedané.

Nie je to v skutočnosti Boh Sám, kto vyryl Mojžišovou rukou Desatoro do tvrdého kameňa, aby ho tak vryl to zatvrdnutých sŕdc Svojho ľudu? Toto Desatoro bolo "napísané Božím prstom" (Ex 31,18), ale samozrejme Mojžišovou rukou. To je doložené slovami: "Vykreš si dve kamenné dosky ako tie prvé, Ja napíšem na dosky svoje slová ..." Boh však Mojžišovi hovorí: "Napíš si tieto slová ... a Boh písal na dosky slová zmluvy, desatoro prikázaní." (Ex 34,27-28) Hoci sme tieto dve dosky popísané Božou rukou skrze ruku Mojžišovu nevideli, je jasná typografická povaha týchto písmen, ich 'Písmo' bolo hebrejské. Preto teda hieratické, čiže posvätné, odosobnené. Neodrážalo ľudský Mojžišov temperament. Naopak odrážalo moc a Božiu transcendentnosť. Boh nebol len Ten, ktorý ich inšpiroval, ale presnejšie autor, ako stojí: "Boh napísal ..." Nakoniec by sme si mohli spomenúť, že Sám Ježiš, Boh - Človek, večné SLOVO Otca, jedného dňa písal na zem Svojou vlastnou rukou! (Ján 8,6) Očiam viery je jasné, že uskutočniť tu akúkoľvek grafologickú analýzu by bolo iba koktaním tvárou v tvár tomuto rukopisu. Nemohol by byť klasifikovaný do žiadnej zo známych kategórií rukopisov, ktoré sú samozrejme obmedzené. Je však celkom iste bližšie posvätnému Vassulinmu rukopisu, ako nášmu vlastnému rukopisu, ktorý možno ľahko do určitej kategórie zaradiť.

List nášho Pána Svojej Cirkvi

Ak teda Boh, keď s nami hovorí, neužíva obvyklý rýchly Vassulin rukopis plný emócií a veľmi pohyblivý, ale namiesto neho radšej používa tento hieratický a transcendentný rukopis, má Svoje dôvody. V pokore a bez preháňania sa zdá, že môžem povedať toto:

V iných posolstvách, ktoré boli zverené iným privilegovaným dušiam, Pán hovorí ku všetkým dušiam dobrej vôle, niekedy ku konkrétnym osobám, niekedy ku spoločenstvom, alebo ku všetkým veriacim (pastierom a ovečkám). Napriek tomu tu hovorí predovšetkým k pastierom, k tým, ktorí sú zodpovední za Jeho Cirkev, k tým, ktorí sú v knihe Zjavenia nazvaní "anjel cirkvi v ...." Je to teda LIST JEHO CIRKVI, tak veľmi rozdelenej, už tak dlho, a ktorej stále hrozí vnútorné schizma často zavinené skôr osobnými dôvodmi, než odlišnými liturgickými tradíciami rôznych škôl a teológiou. Kto by navyše okrem Samotného Boha Človeka mohol tvrdiť, že zhrnul do jedinej spirituality, do jedinej teologickej vízie, do jediného posvätného rítu kompletné neopísateľné tajomstvo Troch, Ktorí sú Jedno!

Ježiš si na Konci Časov, v tomto Čase Národov praje urobiť, aby sme vstúpili do priameho kontaktu s faktom, že On s nami skutočne hovorí, a že nám píše. V tomto prípade nie je sekretárka dôležitá a mala by byť vymazaná z nášho pohľadu. To je tak veľká pravda, že dokonca aj jej osobný rukopis, ktorý vyžaruje jej najvnútornejšie bytie, sa má vytratiť za zjavne neosobným a umelým, naopak je však transcendentný. Tak ako individuálna osobnosť sekretárky, ktorá sa odráža v jej rukopise, úplne mizne za tlačenými písmenami písacieho stroja.

Pretože je to Pán, kto tu hovorí, hovorí Človek - Boh. Je to On, ktorý borí všetky kategórie charakteru alebo grafologického poriadku, do ktorého by Ho niekto mohol uzavrieť. On je Tým, ktorý ide za všetky naše psychologické kategórie, za všetky naše teologické školy, ktoré Ho chcú definovať. On je Tým, o ktorom sa všetky naše sväté ríty a odlišné liturgické tradície snažia vykoktať ono tajomstvo, bez toho, aby boli schopné toto tajomstvo vyčerpať.

A Pán hovorí ku Svojej Rozdelenej Cirkvi. Píše jej list, v ktorom oznamuje, že Jeho Návrat je blízko. Pozýva nás, aby sme obrátili svoje srdcia k Jeho Srdcu, v jednote so Srdcom Jeho Matky, aby sme kráčali po ceste ku Jednote, zvlášť v spoločnom liturgickom slávení Veľkej noci. Potom celý svet môže uveriť, že Ježiš je Vzkriesený a je vskutku Syn Boží a Spasiteľ všetkých. (Jn 17,21-23)

Keď Pán dáva Svoje dielo týmto hieratickým a posväteným spôsobom tak blízkym ikonám a evokujúcim hebrejčinu, jazyk Zjavenia, neželá si možno povedať niečo oveľa hlbšieho?! Nepraje si pripomenúť nám, že On je Autorom Písma Svätého, ktoré osvetľuje celú našu ľudskú históriu aj to, ako sme dospeli ku koncu tejto Svätej Histórie? Pán osobne zasahuje, aby otvoril knihu Zjavenia, aby nám vyjavil tajomstvá v nej uložené.

Človek sa nemôže pomýliť, keď si pripomína pasáže z knihy Zjavenia, ktorá sa nám tak veľmi vynára v súvislosti s Vassulinou duchovnou skúsenosťou: "Počul som za sebou hlas mohutný ako zvuk poľnice: 'Čo vidíš, NAPÍŠ DO KNIHY a pošli siedmim Cirkvám. Obrátil som sa, aby som videl, kto so mnou hovorí, a videl som sedem zlatých Svietnikov (sedem Cirkví) a uprostred niekoho ako Syna Človeka, a povedal: Ja som Prvý aj Posledný, Ten ŽIVÝ ... bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov. Mám kľúče od smrti i hrobu ...'" (Zj 1,10)

"Áno, blažení tí, ktorí počúvajú čo Duch hovorí Cirkvám a zachovávajú, čo je tu napísané, lebo čas je blízko." (Zj 1.3)

Snáď by som mohol dodať, že Vassula, ako sekretárka, z úcty k svojmu Majstrovi, obvykle pri Jeho Diktovaní kľačí. Snáď by sme teda tiež mali (aspoň obrazne) prijať kľačiaci tento list Nášho Pána Svojej Cirkvi, Siedmim Cirkvám, ktorými sme?