Ekumenizmus a spiritualita

V novembri roku 2001 bola Vassula pozvaná na oficiálne ekumenické sympózium v mieste zvanom Farfa neďaleko Ríma. Toto sympózium bolo organizované sestrami svätej Brigity. Vassula mala zastupovať hľadisko jednoty z pohľadu laika. Každý účastník mal hodinu hovoriť a potom nasledovala diskusia a otázky. Celé kolégium bolo tvorené z rímskych katolíkov a luteránov. Bol tu prítomný aj katolícky biskup zo Švédska, mnoho profesorov a monsignorov a rôznych duchovných. Štvordňové sympózium malo veľa hovorcov z radov teológov a duchovenstva, s výnimkou Vassuly.

Keď Vassula skončila svoju reč a čakala na otázky, aby začala diskusiu, teológ, ktorý sympózium viedol, plakal. Potom povedal: "Tento príhovor o jednote, ktorý sme práve počuli, je najvrúcnejšie kázanie, ktoré som v živote počul. Preto nechcem, aby tu boli kladené akékoľvek otázky, lebo toto bola prorocká reč, a keď dostaneme proroctvo, máme len načúvať a vykonať to, čo sa po nás žiada."

Božie volanie k ľuďom
Vassiliki Ryden

Bože, modlím sa, ako si to robil Ty: aby sme všetci boli jedno, ako je Otec v Tebe a Ty v Ňom, tak, aby zvyšok sveta veril, že to bol Otec, kto Ťa poslal. Preto sa tiež modlíme za ovce, ktoré nie sú v Tvojej náruči, aby počuli Tvoj hlas. Modlíme sa, aby Ťa svet začal milovať odteraz až naveky. Amen.

Úvod

Predovšetkým ďakujem nášmu Pánovi za toto duchovné zhromaždenie, pretože je to milosť, ktorú nám všetkým Boh dal, dávajúc nám tak príležitosť na šírenie Jeho Kráľovstva a vďaka ktorej nás vedie bližšie ku zmiereniu. Takže akákoľvek slabosť v našej účasti na obnove rozkymácaného Kristovho domu sa Pána hlboko dotýka. Nebo sa raduje z akéhokoľvek kroku vpred k duchovnej jednote! Každá modlitba ponúknutá k obnoveniu Kristovho Tela, tíši Otcov hnev. Na všetkých účastníkov, ktorí sa zhromažďujú v Jeho Svätom Mene za účelom obnovenia jednoty, je vždy vyliate Božie požehnanie. Za toto oslavujem Boha, ktorý nás nikdy neklame.

V tejto hodine by som vás rada najprv zoznámila s rolou laickej osoby v Cirkvi a následne predložila tri témy. Prvá téma znie: metanoia - obrátenie, ovocie pokory, ktoré vedie ku zmiereniu a jednote, druhá je o hriechu rozdelenia a tretia je o tom, aká je úloha Svätého Ducha, keď nás vedie k jednote.

Keď som dostala toto pozvanie hovoriť o ekumenickej spiritualite, zdráhala som sa do svojho prejavu vložiť svoju osobnú skúsenosť s Bohom. Neodvážila by som sa vyjadriť svoju dôvernú "spiritualitu" zo svojich "rozhovorov s Kristom". Nechám teda Boha, ktorý pozdvihol prorokov a ktorý hovoril a odhalil sa "mnohými rôznymi spôsobmi" (Heb 1,1), aby sprostredkoval znovu Svoje posolstvo skrze slabé podanie údu Tela Kristovho. To, čo nasleduje, je v tomto zmysle odlišný druh svedectva v tajomnej Tradícii Cirkvi. A tak to, čo počujete v tejto hodine, nie je akademickou rečou teológie, pretože nie som teológ, ale skôr živý príklad laického svedectva o jednote požadované Bohom pre jej službu.

Ja sama pochádzam z gréckej ortodoxnej cirkvi. V našej knihe pre náuku ortodoxnej cirkvi, knihe I, publikovanej v roku 1997 pánom Trembelasom, čítame na str. 79: "Zjavenia sú definované ako čin uskutočnený Bohom, ktorým oznamuje Svojim rozumným bytostiam tajomstvo Svojej existencie, prírody a vôle, zhodne s ich obmedzenou intelektuálnou schopnosťou ...", atď. To dôležité pri čítaní na str. 78 je časť, kde sa opisuje nevyhnutnosť Božieho vedenia pre ľudí. Je tam veľa odkazov na rolu laikov v našej ortodoxnej cirkvi, ale obmedzený čas nám nedovoľuje podrobne ich tu preberať.

Je tiež známe, že II. vatikánsky koncil zdôraznil, aké dôležité je to, aby laici prispievali k rozširovaniu radostnej zvesti skrze rôzne dary, ktoré Boh dáva Svojej Cirkvi. V Lumen Gentium koncil zreteľne uvádza, že sa laici podieľajú na prorockej úlohe Krista. Kristus vykonáva túto prorockú úlohu nielen skrze hierarchiu, ale aj s pomocou laikov. On ich teda ustanovuje ako svedkov a vedie ich zmyslom viery a milosťou slova (LG 35). Každá laická osoba má svoju úlohu vo svojej službe evanjeliu podľa darov, ktoré jej Boh dal a skrze tieto dary, takže týmto sa stáva svedkom a žijúcim nástrojom misie samotnej Cirkvi "podľa miery daru Kristovho" (Ef 4,7). Takže je zrejmé konštatovanie, že laici majú vo svete veľmi dôležitú úlohu a že dary vždy prepožičiava Duch Svätý Svojim ľuďom, aby slúžili spoločenstve a ku prospechu Cirkvi.

Od samého začiatku tohto povolania, náš Pán pristúpil ku mne milosťou s kráľovskou márnotratnosťou, oslovil ma v poézii, takže počas posledných šestnástich rokov bola viera a cnosť Jeho sladkým rozhovorom so mnou. Bez akýchkoľvek zásluh som bola oslovená a odpovedala som; Písmo Sväté hovorí: "Uveril som, a preto hovorím." (2 Kor 13) Bola som Pánom požiadaná, aby som Ho spoznala a skrze toto poznanie mi ukázal Svoj Kríž jednoty.

Prvé slová, ktorá mi Kristus kázal, boli tieto: "Ktorý dom je dôležitejší, tvoj dom alebo Môj Dom?" Ja som odpovedala: "Tvoj Dom, Pane." On potom povedal: "Oživ Môj Dom, skrášli Môj Dom, zjednoť Môj Dom." Prepadla ma bezmocnosť a cítila som sa biedne. Nariekala som: "Ja neviem, ako to mám všetko urobiť. Nič neviem!" Kristus potom povedal: "Zostávaj ničím, Ja chcem ničotu a v tvojej ničote sa prejaví Moja Autorita, Moja Sila a že Ja Som; ty zomri sebe a nechaj Môjho Svätého Ducha v sebe dýchať." Potom ma požiadal, aby som Ho nasledovala, ale najprv som musela prejsť mnohou duchovnou vyhňou. Tak som dostala Božie semeno bez akýchkoľvek zásluh. Je napísané: "Človek si nemôže nič prisvojiť, ak mu to nie je dané z neba." (Ján 3,27)

Toto dielo Ducha Svätého je opísané v jedenástich dieloch a preložené do 40 jazykov (vydané pod titulom: Pravý Život v Bohu). V týchto duchovných spisoch vidíme, ako nám Boh dáva príležitosti byť dokonalí a byť schopní zjednotenia s Bohom skrze Jeho božstvo a stať sa božími vďaka našej spoluúčasti. Plody tejto práce sú početné, pretože tiež pochádzajú od Pána a každá dobrá vec prichádza od Pána. Za zmienku stojí jedna z nich: Dnes existuje po celom svete viac ako tisíc ekumenických modlitebných skupín, ktoré boli vytvorené vďaka týmto inšpiratívnym spisom, ktoré sú nazvané Pravý Život v Bohu. Tieto ekumenické modlitebné skupiny, ktoré sú tvorené rôznymi cirkevnými skupinami, sa zhromažďujú, aby sa modlili za jednotu a zmierenie cirkví. Z týchto skupín vzišlo deväť charitných domov, kde dostanú najesť chudobní a potrební. Volajú sa Beth-Miriam, to znamená Dom Máriin. V blízkej budúcnosti budú otvorené ďalšie, vďaka Božej milosti. Doteraz som bola pozvaná do šesťdesiatich krajín svedčiť o veľkých dielach Pána. Toto som urobila na viac ako 700 stretnutiach, rímskokatolíckych, ortodoxných a rôznych iných cirkví. Nemohla som odmietnuť osloviť žiadnych z našich iných bratov a sestier, ktorí nie sú kresťanmi. Náš Pán otvoril dvere rovnako pre nekresťanov, a tak som bola povolaná osloviť Židov rovnako ako hinduistov, moslimov a budhistov, ktorí potom, čo som ich oslovila Božím slovom, našli svoju slobodu a zmierili sa s jediným a trojosobným Bohom tým, že žiadali prijatie sviatosti krstu. Kristus sa za to modlil k Otcovi a povedal: "Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo vo mňa uveria." (Ján 17,20)

V marci r. 2000 nám Pán dovolil zhromaždiť sa v mieste Jeho rodiska, v Betleheme. 450 účastníkov prišlo z ďaleka; áno, z viac ako 55 krajín a z 12 rôznych cirkví na medzinárodné modlitebné stretnutie za mier a jednotu. Zhromaždili sme sa ako jedna slobodná rodina. Bolo s nami 75 duchovných, tiež z 12 rôznych cirkví a tiež sa k nám pripojili ďalší duchovní zo Svätej zeme, ktorí počuli o tomto modlitebnom zhromaždení. Táto ekumenická udalosť bola usporiadaná niektorými Židmi a Palestínčanmi, ktorí boli zasiahnutí inšpirujúcimi spismi Pravý Život v Bohu. Oni uverili v spásu skrze Krista a v Jeho plán spásy v našich dňoch a ponúkli sa dobrovoľne organizovať toto stretnutie.

Keď vidíme, ako v našich dňoch, Palestínčania a Židia bojujú proti sebe navzájom, ich zmierenie je znamením sily Ducha Svätého, ktorý spojil tieto dva národy k tomu, aby pracovali na stretnutí pokoja medzi rozdelenými kresťanmi. Ako hovorí Písmo Sväté: "Nositelia pokoja, ktorí pracujú pre pokoj, zasievajú semeno, ktoré prinesie ovocie vo svätosti." (Jm 3,18). Toto je lekcia pre nás všetkých.

Počas sledovania všetkých týchto duchovných v rozličných rúchach, všetkých kresťanov, jedného vedľa druhého, usmievavých, zdieľajúcich sa, ktorí medzi sebou nerobia žiadne rozdiely, zúčastňujúc sa modlitieb a liturgií, bol zrejmý triumf nášho Pána. Prežili sme a mali predtuchu toho, aká bude jedného dňa jednota medzi kresťanmi a my vzdáme chválu Bohu. Pred príhovormi a na začiatku, sa všetci duchovní zoradili a urobili sprievod. Bolo to vznešené. Niektorí držali ikony, iní sochy Najsvätejšieho Srdca a Panny Márie; vlastne Madonu niesol luteránsky pastor, ktorý bol na to veľmi hrdý. Niektorí mali kadidlo, iní mali sviečky, grécki ortodoxní duchovní mali na krku ružence, ktoré dostali výmenou od rímskokatolíckych duchovných za svoje kríže a ikony a títo všetci pochodovali za spevu byzantského hymnu Kyrie eléison.

Počúvali sme príhovory o jednote prednášané duchovnými rôznych cirkví. Ich reč znela tak, ako by pochádzala z jedného hlasu a jednej mysle. Počas príhovorov sme cítili obrovskú túžbu byť všetci jedno. Dokonca tam bol dojemný okamih, kedy niekoľko duchovných z rôznych cirkví bolo na pódiu a jeden rímskokatolícky kňaz padol na kolená a bozkával nohy všetkých ostatných duchovných, žiadajúc o odpustenie. Pri tomto spontánnom akte pokory, bol koptský kňaz pohnutý k slzám, urobil to isté a plazil sa dole aby pobozkal chodidlá svojich bratov v Kristovi. Videli sme túžbu laikov a duchovných po jednote. Ale v rovnakej chvíli sme cítili veľké rany, ktoré naše rozdelenie spôsobilo tajomnému Telu Kristovmu a to bol aj dôvod k tomu pocitu radosti a útechy, ktorý pramenil z tých úprimných prejavov pokory a zmierenia. Keby to bolo oficiálne stretnutie a keby sme boli oficiálnymi zástupcami cirkvi a mali moc a autoritu, vytvorili by sme jednotu priamo tam a vyhlásili by sme ju do sveta.

Väčšina z nás je unavená z tohto rozdelenia, pretože to nie je v zhode s našim zákonom lásky. A Kristus je ešte viac unavený, keď nás vidí rozdelených. Radosť a hlasné prevolávanie radosti všetkých týchto národov stmelených dohromady apeluje na úplnú jednotu medzi kresťanmi osvetľujúc, že rozdelenie nie je len hriech, ale priamo zločin. Áno, hovorím vám, že náš najväčší zločin sú rozdielne dáta Veľkej noci. Ako prospešné to bude, až budeme všetci spoločne volať "Christos Anesti" (Kristus vstal) jedným hlasom v jeden deň. Všetci hovoríme: "Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi ..." Takže, čo bráni úradníkom cirkví plniť Božiu vôľu a vyhlásiť zmierenie, ak už laici a kňazi celého sveta žijú jednotu? Jednota začala včera ... my sme to videli ... my sme ju zažili ... my sme sa z toho radovali a my to chceme tak veľmi, ako veľmi to chce Duch Svätý. Ježiš Kristus nás zjednotil Svoju Krvou, tak ako môže niekto odmietať túto jednotu? "Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj." (Ef 2,14-15) Ako môžeme Bohu povedať "nie", keď nás chce spojiť? Je to preto, že naše srdcia skameneli? Zabudli sme slová Svätého Otca, keď hovorí: "Prvky, ktoré nás spájajú sú väčšie ako tie, ktoré nás rozdeľujú"? Tak by sme mali tieto prvky pochytiť a uhladiť nimi cestu k dokonalej jednote.

Milosti, ktoré sme v tých dňoch dostali vo Svätej zemi boli nespočetné. Keď grécky ortodoxný Archimandrita z jeruzalemského patriarchátu o nás počul, zavolal všetkých tých 450 ľudí a pozval nás do Svätého hrobu a ďalší deň na horu Tábor, aby sme boli prítomní na Svätej liturgii a dokonca sa mohli zúčastniť predposvätenia darov, ak sme chceli a uverili vo Svätú Prítomnosť Ježiša v tomto Svätom Prijímaní.

Bolo tam veľa okamihov radosti, ktoré sme prežívali, keď sme videli ortodoxných, luteránov, katolíkov, anglikánov, baptistov, atď., ako sa modlia spoločne Ruženec, všetci blízko pri sebe, nikto neodišiel, aj napriek tomu, že sa túto modlitbu pravdepodobne modlia len rímski katolíci. Naopak, my sme nerobili žiadne rozdiely. Modlitba Ruženca nás spojila a vystavená Najsvätejšia sviatosť ku klaňaniu ešte viac, keď sme kľačali pred našim Pánom a cítili v tejto jednote, že sme skutočne synovia a dcéry Najvyššieho, pretože sme sa nechali viesť Duchom (Rím 8,14) a ako deti patriace do jednej rodiny, spoločne vedľa seba, sme boli jedno a nie jeden proti druhému. Duch rozdelenia medzi nami už nebol. V tých chvíľach sme si uvedomili, nie sme pod zákonom, ale pod milosťou (Rim 6,14). Naše srdcia boli spojené a v Kristovej prítomnosti sme sa cítili naozaj spojení v Duchu a v Božej láske. Skutočne, v tých chvíľach sme mali jednu myseľ a jedno srdce, všetko spojené v Kristovom Srdci. Neskôr všetci duchovní povedali, že až sa vrátia domov, budú stále podporovať túto duchovnú jednotu a dosvedčia svojim bratom, čo prežili a čo videli, aby sa tiež radovali z jedného Pána.

Z toho čo sme zažili počas našej Púte jednoty vo Svätej zemi sme cítili, že naše modlitby boli silnejšie ako naše príhovory a rozhovory lebo sotva sme otvorili svoje ústa ku spoločnej modlitbe, tak naše modlitby išli zo srdca a boli vyslyšané. Práve tak ako Svätý Otec v októbri 1986 pozval do Assisi zástupcov veľkých svetových náboženstiev preto, aby sa spoločne modlili za mier jeden vedľa druhého, mali by sme nasledovať túto líniu a v budúcnosti oveľa viac podporovať tieto stretnutia medzi náboženstvami.

A teraz po tomto úvode konečne prejdem k mojej prvej téme, ktorou je pokánie.

Boh volá k hlbokému obráteniu, ovocu pokory, ktorá nás vedie ku zmiereniu a jednote

My ľudia z cirkví si musíme uvedomiť, že žijeme v neustálom hriechu, hriechu nášho rozdelenia. "Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a žiadna obec ani dom vnútorne rozdelený neobstoja." (Mat 12,25) Aj keď toto delenie nepochádza priam od nás, ale od našich predkov a my ho svojou nejednotou stále živíme. Nemôžeme povedať, že je Boh spokojný, keď sú pastieri doteraz rozdelení. Nemôžeme si dovoliť hovoriť o jednote, kým neprejdeme skrze obrátenie a neuvedieme do praxe dve najväčšie Božie prikázania. Je to ako by sme chceli postaviť dom bez položenia základov. Základy jednoty by mali byť pokora a božská láska a obrátenie našich sŕdc. Ako by sme mohli veriť, že dosiahneme jednoty, ak nebudeme robiť pokánie a žiť plne dve najväčšie prikázania, ktoré sú založené na zákone lásky? Pokiaľ budú semienka jednoty neustále zasievané do suchej a neúrodnej zeme, žiadna sejba v takej vyprahnutosti, ktorú predstavuje tvrdosť našich sŕdc, nikdy nevzíde. Musíme sa zastaviť a spýtať sa sami seba: "možno hľadáme jednotu podľa svojej vlastnej vôle a to je možno dôvod, prečo sme ešte rozdelení, alebo sa pýtame po vôli Božieho Ducha, ale nesúhlasíme s ňou?"

To je dôvod strachu z Pána v našich mysliach, lebo si uvedomujeme, že On vie, kto v skutočnosti sme, a tak prvý zásadný krok, ktorý musíme urobiť, aby sme dostali potrebné svetlo, je úprimné pokánie vedúce k duchovnej jednote. Toto pokánie, ktoré je po nás žiadané, je mohutná sila vo vnútri nás, ktorá nás premení a bude plodná. Buďme teda bohatí chudobou, rovnako ako kňaz, ktorý padol na kolená, plakal a bozkával nohy svojich bratov, patriacich k iným cirkvám a žiadal o odpustenie, kajme sa rovnakým spôsobom v pokore.

Musíme zbúrať staré tehly vo vnútri našich sŕdc, tehly neznášanlivosti, pýchy, nedostatku odpustenia, nevery, rozdelenia, nedostatku lásky a vybudujme znovu Kristovu Cirkev vzájomným uznaním v našich srdciach. Dajme v nás väčší priestor Bohu, ktorý nám prinesie Svoj pokoj. Musí tu byť poníženosť voči Bohu prameniaca z najhlbšieho obrátenia, takže nás Boh naplní prebohate Sám Sebou, aby sme boli ako "obetný dar milý Bohu, posvätený Duchom Svätým" (Rim 15,16). Ako vieme, Boh sa nám nekonečne dáva, aby udržiaval našu dušu živú, ale po našom pokání sa nám Boh ukáže vo Svojej moci a milosti, keď prejaví prianie Svojho Srdca a naučí nás používať kľúč k jednote. Pokánie nás nielen povedie k obráteniu srdca, ale dôjde k celkovej premene, pretože pokánie je brána, ktorá vedie duše z temnoty do svetla. Preto dodnes nemôžeme povedať, že kráčame vo svetle, kým sme stále rozdelení a rozdrobení. Kým sme nevstúpili do svetla, ako máme vidieť Božiu vôľu k rastu v jednote a vedieť, ako si ju Boh praje? Ako môžeme tušiť našu cestu a vedieť kadiaľ kam, keď sme stále ešte v temnote? Ak sa nepoponáhľame, ten malý plamienok, ktorý v nás ešte svieti, pohasne. Musíme rýchlo odložiť všetky naše predsudky a načerpať z rezerv pokory a lásky, oživiť tento plameň a urobiť z neho horiace živé svetlo.

Potom ale každá cirkev bude musieť mať vôľu na to, aby nechala zomrieť svoje ego a svoju tvrdosť a potom skrze tento úkon pokory v nej bude žiariť Kristov plameň. Každá cirkev musí prejsť ustavičnou ľútosťou a vydať sa napospas v záujme Kristovho zjednotenia Jeho láske k ľudstvu. Týmto aktom pokory budú odplavené všetky súčasné aj minulé zlyhania a jednota sa uskutoční. Vo chvíli, keď zoslabíme náš hlas, budeme počuť hlas Krista. Iba keď skloníme svoje hlavy, uvidíme hlavu Kristovu, ak celkom potlačíme sami seba, bude Kristus schopný ukázať nám Svoju slávu. Je napísané: "Skloňte sa pred Pánom a on vás pozdvihne." (Jak 4,10) My budeme schopní spoznať Božiu Vôľu jedine až Boh prejaví Svoju moc tým, že nás dovedie k poznaniu našej ničoty a potom Jeho Svätá Prítomnosť bude pretekať púšťou našej duše ako uzdravujúca rieka. Potom, čo budeme uzdravení, naša duša nás bude chrániť pred opätovným pádom a vstrebávaním jedu, čo sa dialo pri našom žalostnom rozdelení. Budeme mať len jedinú túžbu a to smäd po čistej vode, ktorá dáva život. A čo viac, táto čistá priezračná kvapalina nás bude nielen uzdravovať, ale zároveň budeme pretekať milosrdenstvom a láskou. Keď takto dovolíme Duchu Svätému, aby v nás pôsobil, On nás bude môcť ľahko navštíviť Svojím svetlom, celkom nás premení, takže budeme žiť ako v nebi.

Raz mi Pán povedal tieto slová: "Ak dovolíte Môjmu Svätému Duchu vstúpiť do vás, bude môcť premeniť púšť vašej duše v záhradu, kde Ja si budem môcť oddýchnuť. Svätý Duch môže premeniť vašu dušu v palác, kde Ja budem kráľ a budem vám vládnuť. Svätý Duch môže premeniť vašu dušu v nebo, kde Ma budete velebiť." K dosiahnutiu jednoty musíme prejsť premenou, a to, že sme ešte nedosiahli zdieľania jedného kalicha okolo jedného oltára dokazuje, že sme doteraz rozdelení a premena v nás stále nenašla svoje miesto. A tak poďme skrze pokánie a za pomoci Ducha Svätého dôjsť k tejto premene. Bez tejto premeny nebudeme schopní preniknúť Božie hlbiny, vidieť Ho a rozumieť Mu. Tento obraz Božieho vedenia zjednotí naše srdcia. Vo svetle Ducha Svätého si naše duše tiež uvedomia, ako sme Ho svojim rozdelením urazili. Toto bude ako úkon očisty alebo súd v malom, ale bude to počiatok nášho nového života v jednom Kristovi.

V tomto premenení objavíme, že hoci sme ešte medzi ľuďmi, naša myseľ bude v nebi; a hoci sa naše telá budú pohybovať medzi ľuďmi, naša duša a myseľ, uchvátená Božou Vôľou, naplnená ušľachtilosťou Božieho svetla, bude ako anjel pohybujúci sa v nebeských nádvoriach medzi anjelmi a svätými, stávajúca sa jedným duchom s Božstvom. Takže modlitba "Otče náš" sa naplní, pretože Jeho Kráľovstvo bude môcť prísť a bude ako v nebi, tak i na zemi. Vtedy, keď by naše konanie bolo v zhode s Božou Vôľou a bolo by božské, všetky naše podniky by boli dokonalé, uskutočnené bez akejkoľvek nedokonalosti. Vieme, že naša myseľ nemôže stúpať k nebu sama, ale je to Boh Sám, kto ju môže pozdvihnúť do neba, odhaľujúc vznešeným pôvabom Svoje tajomstvá. Keby sme vyhoveli Kristovmu požiadavku "byť jedno" a keby sme boli odpovedali na Jeho volanie prejavom poslušnosti voči Nemu, mohli by sme dnes zdieľať Jeho Kalich okolo jedného oltára a mohli by sme hovoriť: "Ja teraz kráčam s Bohom a s Ním panujem."

Cirkev potrebuje byť upevnená a jednota je jediná nádej na jej upevnenie. Cirkev vo svojej dnešnej podobe stráca svoj jas vďaka svojej slabosti a dostáva sa do bodu, kedy nemôže vstať a sama čerpať olej a hojivý liek zo Zdroja Života, ktorým je Duch Svätý. V strachu zo straty svojich pokladov, ale hlavne svojej identity, Cirkev (a povedala by som obzvlášť naša pravoslávna cirkev) nielen, že zadebňuje svoje okná, ale ešte sa uisťuje, či sú jej dvere takisto poriadne zatvorené a neuvedomuje si, že vo vnútri sa hromadí niečo nedobré. Táto obava bráni prenikaniu milosti, ktorá by inak neohrozene viedla k jednote a zmierenie. Niekto, kto koná z obavy a uisťuje sa, že okná a dvere sú poriadne zatvorené, sa zvyčajne obáva o stratu svojich cenností. Ale nie je to len ortodoxná cirkev, iné cirkvi sa správajú podobne. Prečo sa boja a izolujú sa? Prečo stále zatarasujú svoje dvere? Nezmieril snáď Kristus Židov a Pohanov, keď im uložil uctievať spoločne jedného Krista? Neroztrhol snáď oponu na dvoje, oponu, ktorá delila Boha a človeka, zmierujúc stvorenie a Stvoriteľa? Nerozbil Kristus brány pekla darujúc dušiam slobodu? Čo mohol Kristus viac urobiť, ako to, čo urobil? Prečo sa teda dodnes cirkvi stále uzatvárajú a stavia múry, ktoré živia toto rozdelenie? Keby len odložili bokom svoje obavy, svoju tvrdosť a svoju nedôveru, nemuseli by sme dnes diskutovať o jednote, pretože by sme slávili Najsvätejšiu Obeť okolo jedného oltára.

Ak budú cirkvi schopné prekonať prekážky, ktoré ich rozdeľujú, prekážky, ktoré podľa Písma sú proti naplneniu jednoty viery, lásky a zbožnosti medzi nami, Kristus dodrží Svoj sľubu, že sa uskutoční obdobie pokoja na celom svete. Tento pokoj pritiahne každú bytosť do Tajomného Tela Kristovho, naplňujúc Jeho slová, ktoré nám dal vo Svojej modlitbe k Otcovi, kde povedal: "Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal." (Ján 17,21) Táto jasne prednesená Kristova prosba k Otcovi ohľadom jednoty slúži na to, aby celé stvorenie bolo zasiahnuté skrze duchovnú jednotu a nie skrze jednotu, ktorá vznikne podpísaním zmluvy. Avšak takáto duchovná jednota, ktorá ovplyvní celé stvorenie, nemôže byť nastolená bez zásahu Božieho Ducha obdarujúceho ľudstvo Svojou silou. Svätý Duch potom bude musieť vzbudiť nových apoštolov, aby šli a evanjelizovali svet a viedli ho k viere v Krista. Rozvažujúc o našej pretrvávajúcej nejednote, povedala by som, že Cirkev po tejto stránke už svoju slabosť predviedla.

Avšak, napriek našej úbohosti, Svätý Duch milosti sa nezastaví pre naše ľudské zlyhanie, ctižiadosť a neschopnosť podriadiť sa, zmieriť sa a dosiahnuť jednotu. Láska k ľudstvu núti v týchto dňoch Krista, aby z výšin prispôsobil cestu k nám skrze Svoju drahocennú Krv, aby skryl tieto naše nedokonalosti. Duch Svätý vie o našich slabých stránkach a zlyhaniach, takže nikto nemôže povedať, že Duch Svätý prestal vylievať Svoje milosti. On je tu, dáva o Sebe hlasno vedieť, takže nakoniec aj hluchí, ktorí sa ukryjú, Ho počujú a nakoniec otvoria dvere svojich sŕdc a tí, ktorí boli mŕtvi, ožijú. To, čo nebolo, znova bude.

Jedna z milostí, ktorou nás Duch Svätý v našej dobe obdarúva, sú noví apoštoli, ktorí sú Bohom pripravení na to, aby sa z ich úst linuli slová, ktoré im povedal Boh. Ale ak naše mysle a srdcia nie sú ľahko zasiahnuteľné a nepočujú, dôvodom je možno aj to, že sme sa stali príliš technickými a bohužiaľ aj príliš racionalistickými. V tomto technickom prostredí je Kristove milosrdenstvo znetvorené rovnako ako zrozumiteľnosť duchovného života v Bohu. Z tohto dôvodu je dôležité, aby zvlášť ortodoxná cirkev, ale aj ostatné cirkvi, nechali v sebe slobodne prúdiť dych zmŕtvychvstania Ducha Svätého. V tomto zmŕtvychvstaní sa vzchopia a uvedomia si, že evanjelizácia je nevyhnutná na zmierenie sveta, ktorý sa Bohu tak odcudzil. Evanjelizácia odkresťančenej spoločnosti je tiež prostriedok umožňujúci ľuďom všetkých rás a vyznaní navrátiť sa k Bohu a začať hľadať Božiu tvár. Každé stvorenie môže byť Bohu prospešné, a teda Duch Svätý urobí zvyšok a vytrhne aj s koreňom všetky prekážky, ktoré bránia ceste k úplnej duchovnej jednote.

Boh po nás chce vnútornú premenu. Mohli by byť takí, čo povedia: "Ale veď sme sa stále držali zákona Cirkvi a podriadili sa mu ..." Ale dodržiavať zákon Cirkvi a podriadiť sa mu nestačí. Naša tvrdosť nás odsudzuje. Častokrát hovoríme o zákone, ale v srdci ho nemáme. Srdcom zákona je láska; avšak toľkokrát žijeme literu zákona, ale opomíname žiť srdce zákona. Často zanedbávame závažnejšie záležitosti zákona, ktorými sú láska, milosrdenstvo a pevná viera.

Mali by sme byť ochotní viac sa spoločne modliť, pretože modlitby sú vypočuté a je na nich odpovedané, zatiaľ čo dialógy sú len hovorené slová a vzorce. To neznamená, že by sme mali vypustiť naše konferencie a diskusie, o ktorých som predtým hovorila, to vôbec nie. Ale čo je pre nás dôležitejšie, litera alebo Duch? Ak odpovieme litera, tak budeme pracovať ako správcovia pri rokovaní o Božích veciach, ale nebudeme ospravedlnení a nič nedosiahneme, pretože to bude ako by sme Duchu povedali: "Ja už nie som dieťa a viem chodiť sám." Litera takto zabije Ducha a my sa naozaj staneme administrátormi spracovávajúcimi len spisy a každé stretnutie opustíme s prázdnym srdcom.

Takže čo je dôležitejšie, zákon alebo Duch? Ak povieme, že zákon, potom budeme súdiť nášho brata sediaceho vedľa nás, ktorý patrí k inej cirkvi, zatiaľ čo on nás už odsúdil a my budeme počuť, ako niekto z nás hovoria: "My sme v plnej pravde a my sme tí, ktorí sú spravodliví." A znova Krista rozdelíme a znova nič nedosiahneme. Ak začneme s doktrínou a jej obsahom, tak znova skončíme a možno ešte viac rozdelení a rozdrobení a nikdy sa nedoberieme toho podstatného. Nechcem tým povedať, že by sme mali porušovať náuku, lebo je existenciou Cirkvi. Ale ak dovolíme Svätému Duchu, aby nás raz viedol, potom Duch oživí literu a zákon a ukáže nám pravé učenie, že Ježiš Kristus je jediný účinný zákon v nás napriek našim rozdielom v terminológii náuky. K tomuto činu milosrdenstva, potrebujeme horlivú silu ducha a hojnosť veľkorysosti. A tak poďme naše doktrinálne dialógy začať skrze Ducha Svätého. Dovoľme Mu, aby nás viedol za ruku a ukázal našim srdciam, že podstata náuky by mala byť založená na láske, obeti, spáse a úplnej objektivite.

Náš hriech rozdelenia

Ak sme rozdelení a roztrhnutí vo dvoje, je to vďaka našej neznášanlivosti medzi sebou a nášmu duchu pýchy. Stratili sme rozlišovacie znamenie viery, ktorým je Božia láska. Kristus povedal o cnosti lásky, "Podľa toho ľudia spoznajú, že ste Moji učeníci, ak sa milujete navzájom." Láska núti Krista rozlievať neobmedzené milosrdenstvo voči nášmu rozdeleniu, tomu rozdeleniu, ktoré nám prinieslo vyprahnutosť a tvrdosť srdca, ničiacu Cirkev, prinášajúcu všeobecný odpad v kresťanskom svete. Takto odpadnutý dnešný svet nemá pre Boha miesto, pretože je zaneprázdnený stavom sebarealizácie. Dnešný svet odmieta vzdávať Bohu slávu a my žijeme v dobe, kedy je každé dobro premenené na zlo. Dnešní kresťania sú buď odkresťančení vďaka svojmu rozdeleniu alebo stále upadajú do chýb. Rozhliadnite sa okolo seba a uvidíte, ako jedna časť Cirkvi je oslepená pre svoje racionalistické zmýšľanie. Kým sa nevrátia ku svojmu vlastnému duchu, budú stále kráčať v tme. Stále budú hlásať svoje vlastné zákony namiesto zákona Božieho. Pokúsia sa zmeniť Tradíciu Cirkvi do ľudských ozdôb a analogií bez pravdy, ktorá je v Kristovi. Mali by sme sa modliť za tých kresťanov, ktorí pokojne znevažujú Kristovo Božstvo a vyhadzujú z kostolov nielen ikony, sochy a cennosti, ale aj skutočnú Prítomnosť Krista v Eucharistii. Ak vyhlasujú Krista za kráľa a slávne hlásajú Jeho moc, vyhlasujúc Jeho obávanú silu, spievajúc Mu chvály, potvrdzujúc Jeho Všemohúcnosť a Jeho mocné divy, mali by sme sa ich opýtať, prečo je pre nich Kristus kameňom úrazu, keď dôjde na potvrdenie nádhery Jeho Božstva a jeho Prítomnosti v Eucharistii? Kým neuvidia Jeho Božstvo duchovnými očami, budú stále ako driemajúci muž, ktorý nikdy nepochopí, čo mu hovoríte.

Pán mi povedal: "Ja som Zvrchovaný Veľkňaz Svojho domu, domu, ktorý človek neľútostne rozdelil vo svojom nedostatku lásky; ako sa teda môžem na toto rozdelenie pozerať, bez toho aby som zasiahol? Moja Eucharistia má čím ďalej tým menší význam. Každý Môj národ vie, že Moje Telo a Krv pochádza z Mojej Matky, Moje Telo pochádza z Najsvätejšej Panny Márie, z čistej krvi ... "

Predstieranie a neúprimná služba Krista nikdy neoklame, ale kedykoľvek sme prijali vzájomnú lásku, ktorá viedla k mieru a vzájomnému porozumeniu, Jeho Duch sa radoval. Ako môžeme dnes očakávať, že sa Jeho Duch bude radovať, keď dátum všetkých Veľkých nocí, ktoré sa slávia, je rozdielny? Tento dátum nie je oficiálne zjednotený, pokiaľ nie sú zhodou okolností v rovnakom čase, ako tomu bolo v tomto roku? Ako sa môže Jeho Duch radovať, keď členovia Jeho Tajomného Tela sú stále roztrúsení ako vyschnuté kosti v Ezechielovom videní? Trúfalo sa búrime proti Bohu a všetkým nebeským silám. Nebojácne prekračujeme Jeho zákon lásky tvárou tvár Jeho Trónu. Písmo Sväté hovorí: "Každý človek, ktorý vie, čo je správne, nehreší." (Jak 4,17) Písmo Sväté neklame a nesmie byť odmietané.

Okrem toho, ako môžeme čakať, aby Cirkev bola v očiach ostatného sveta vierohodná, keď káže mier, lásku, jednotu, bratstvo a zmierenie krajinám, a zároveň v našom strede masakruje Telo Kristovo tak častým hádzaním jedovatých šípov po sebe navzájom? My, kráľovská rodina Kristova, sme vymenili našu slávu za hanbu. Boh nás volá všetkých a pozýva nás aby sme boli jedno, aby svet uveril (Ján 17,21). A tak, len keď bude Cirkev uzdravená prostredníctvom jednoty a znovu získa svoju silu, bude schopná zmieriť svet s Bohom. Zároveň len spojená tak, ako má byť, bude schopná zvrátiť všetky temné sily, ktoré zatemňujú svet a prevahu zla, ktorá nás udržuje rozptýlených.

Úloha Ducha Svätého, ktorý nás vedie k duchovnej jednote

Je to sám Svätý Duch odpustenia, ktorý môže rozvíjať Cirkev v jednote, pomáhajúc nám prekonať naše obavy pred krokmi vpred. Svätý Duch je tu preto, aby až ku koreňom spálil všetko, čo nás drží rozdelených a čo nám bráni v zjednotení. Tohto sa zlo samozrejme bojí a stále vyčíňa tam, kde by normálne byť nemalo a žalostne brzdí dielo Cirkvi a bráni vzniku jednoty. To je dôvod, prečo si myslím, že je veľmi potrebné odovzdať sa Duchu Svätému a venovať viac pozornosti darom, ktoré Cirkvi dáva. Mali by sme prestať zhášať oheň Svätého Ducha, ktorý dokáže osvietiť vnútro Cirkvi. Preto je dôležité nechať sa viesť milosťou a nie strachom. Nechajte Svätého Ducha byť Parúziou v Cirkvi.

Telo Kristovo, Cirkev, ako vieme, rastie stále skrze Ducha Svätého a porastie až do posledného Dňa, lebo Kristus je skala, tvorca Cirkvi, rovnako ako Pastier Svojho ľudu. Kristus je Najvyšší veľkňaz Svojho domu, domu, ktorý človek neľútostne rozdelil svojím nedostatkom lásky. Krása, sláva a ovocie, ktoré bolo dané na počiatku jeho existencie, teraz spadli ako zhnité ovocie. Ak je toto zlé, kde potom je apoštolská Cirkev so svojou dychtivosťou svedčiť o Kristovi, kladúca sama seba na oltár mučeníkov, ponižujúca seba samu v aréne hanby a bolesti radšej, než aby zaprela Krista? Kde je to učeníctvo v horlivosti viery a zápal s túžbou po celosvetovej evanjelizácii? Ó, Kriste, koľkokrát ešte bude musieť byť Tvoje drahocenné Telo prebodnuté a rozdelené predtým, kým si uvedomíme, že sme rozdelili Tvoje Telo ako nástroj samotného "rozdeľovateľa". Urobili sme to neradi a mimovoľne. Pomôž nám nájsť a uchovať ten svätý zvyšok, ktorý sa nazýva Tvoja Cirkev. Pomôž nám ju znovu spojiť. Cirkevná jednota má byť predzvesťou Tvojho Druhého Príchodu a zjavenia sa celému svetu.

Hoci vieme, že je tu ontologická priepasť medzi Svätým Duchom a nami, On sám ju môže preklenúť a ukázať nám, že skutočný kresťan je ten, ktorý je kresťanom vo vnútri a skutočná duchovná jednota je a bude v srdci. Jednota nevzíde z litery, ale z Ducha.

Vskutku, bez ohľadu na to, koľko toho od Cirkvi očakávame, bez ohľadu na to, aké vidíme jej zlyhanie ale aj triumfy, bez ohľadu na Kríž jednoty, ktorý kladieme na jej ramená, nakoniec zo skúsenosti vieme, že tento Kríž bude nesený čistotou v srdcu. Ak sme sa teraz rozhodli pre jednotu, potom musíme otvoriť svoje srdcia a prijať tie duše ktoré sú obdarené Duchom Svätým. Až nakoniec uveríme tým, ktorí sú chudobní duchom, ktorí sú ochotní niesť Kríž jednoty na svojich ramenách, potom budeme mať celkom voľné pole, do ktorého môžeme začať siať semená ozajstnej kresťanskej jednoty, ktorá premení svet a prevonia ho. Cirkvi by mali nechať Svätého Ducha, ktorý je vnútorným zdrojom kresťanskej jednoty, aby ich najprv obnovil a prevoňal a potom, pri svojom obrátení prevonia národ od národa, privedú všetkých k jednote v pravde, čím prevonia Tajomné Telo Kristovo. A tak cirkvi, zvlášť naša ortodoxná cirkev, by mala dávať pozor, aby nezhášala Ducha a neprenasledovala rôznorodosť darov, ktoré On rozdáva pre správny život Cirkvi, ale mala by dovoliť Jeho plameňu, aby čistil a oživil nitro Cirkvi a tak postupovala k duchovnej jednote.

Duch Svätý volá Svoju Nevestu k jednote a hovorí:

Dcéra, modli sa, aby proroctvá boli skoro dokončené, a Ja, najvyššia plnosť Božia, prejav tvojho ducha, svetlo tvojich očí, zostúpil doprostred vás ukázať svetu, ako sa mýlil. Ukázať cirkvám ich zlo v ich rozdelení a ako, aj keď denne prehlasujú, že je jeden Pán, jedna viera, jeden krst a jeden Boh, ktorý je Otcom všetkých, cez to všetko, skrz to všetko a uprostred toho všetkého sú voči sebe nemilosrdní. Nemôžeme povedať: "Urobila si všetko, aby si zachovala jednotu, ktorú som ti venoval, keď si ešte bola dieťa a v Mojom Náručí."

Dnes hovoríš: "Už nie som dieťa a môžem sama chodiť", a od tej chvíle si vystúpila z Môjho objatia a zvykla si si chodiť svojou vlastnou cestou .... Ó dieťa Otca! Ovocie Syna! Moje Mesto a Moja nevesta! Tvoja ľúbezná vôňa ťa opustila .... zostane v tebe ešte niekto nažive, až zostúpim v plnej sile? (9.11.94)

Myslím, že ide aj o čas, kedy prestaneme pre nášho Pána pripravovať nové Getsemany. Namiesto toho poďme umiestniť veniec lásky na Hlave nášho Pána. Zakončím úslovím: Jednota príde, až všetci začneme skutočne milovať Ježiša Krista.