» » » »

SME SÚDENÍ PODĽA LÁSKY

Spravodlivosť a Súd Boží

otec John Abberton

Existuje na svete rozumný človek, ktorý nemá aspoň nejakú predstavu o spravodlivosti? Veľa ľudí hovorí o svojich právach. Odkiaľ táto predstava pochádza? Čo mi dáva pomyslenie, že mám "práva"? Nielen, že mám nejaké práva, mám tiež nárok na spravodlivosť. Nielen, že ľudia majú nejaké chápanie spravodlivosti vo vzťahoch k druhým - k zamestnávateľovi, k spoluobčanom. Všetci máme nejaký zmysel pre spravodlivosť, keď sa jedná o to potrestať zločinca. Stále sú ešte ľudia, ktorí sú pre trest smrti. V západnom svete je väčšina proti. Každý však verí, že nejaký trest je potrebný.

Keď sa spýtame, pre koho je trest nutný, mohli by sme povedať, že predovšetkým pre zločincov: jeho alebo jej výchova a obnova. Vieme, že to nestačí. Keď definitívne zapudíme všetky myšlienky na pomstu, keď zvíťazíme nad svojou zlobou a dokonca možno zločincovi odpustíme, je stále potrebný trest. Prečo? Čo to je, čo nás vedie k tomu trestať druhých a v pokore sami trest prijať? Keď ľudia nepoznajú odpoveď, inštinktívne žiadajú spravodlivosť. Zvláštne je, že keď prídeme k Bohu, má mnoho z nás problém s božskou spravodlivosťou a zvlášť so súdom. Mnohí si myslia, že náboženstvo je sladšie; prijateľnejšie, bez spravodlivosti a súdu. Boh je milosrdenstvo samo, tak ako môže byť zároveň sudca? Ak nám Boh odpustil, ak za nás Ježiš zomrel, aký tu môže byť trest? Celkom iste, ak sme spasení, sme spasení a nie je potreba súdu. Nehovorí Biblia niečo také?

Mohli by sme povedať, že nie je spoločnosť bez spravodlivosti. Rôzne kultúrne a náboženské skupiny sa však budú vážne medzi sebou dohadovať o tom, čo naozajstná spravodlivosť zahŕňa. Kresťania nesúhlasia s pomstou. Nemali by sme druhého trestať preto, aby sme uspokojili svoju pýchu alebo ako odpoveď na naše zranené city. Vieme ale, že zločin by potrestaný byť mal. Je pravidlo, ktoré prijímame, bez toho aby sme to museli hovoriť. Vieme, že žiadna spoločnosť nemôže pokračovať v existencii, bez toho aby v nej bola nejaká forma spravodlivosti.

Pre nás, aby sme prežili v niekedy krutom a desivom svete, musíme mať určitú ochranu, isté morálne parametre a musíme mať určité zákony. Zákony, ktoré sú narušené sa musia chrániť, inak stratia svoj význam. Verejný trest, to je stanovisko o zákone a spoločnosti. Keď je zločinec potrestaný, je takmer ako sluha. To, čo on alebo ona musí strpieť v dôsledku svojej neposlušnosti voči zákonu, opätovne potvrdzuje morálne hodnoty spoločnosti. Je to, ak to ten zločinec zvyčajne nevie, prípad utrpenia pre ľudí. Nie je to nevinné utrpenie, ale v zásade nie je ani sebecké. Zločinci často hovoria o "platení svojej dane spoločnosti". Pre každý zločin musí byť nejaká forma trestu.

Ctiť dobrotu (Osláviť Boha)

Výsledok toho, čo sa stane, keď je zločinec potrestaný, je to, že dobro, ktorému on alebo ona vzdorovali alebo ho odhodili stranou, je pozdvihnuté. Čím väčšiemu dobru vzdorujú, tým prísnejší by mal byť trest. Za túžbou po odplate je odmietnutie dovoliť "dobru", ktoré bolo napadnuté (či už videné ako naše ego, alebo častejšie také veci ako právo osobného vlastníctva), aby bolo umenšené. Pomsta je primitívne nutkanie, s ktorým súvisí uznanie hodnoty niečoho alebo niekoho. Keď je zabitý môj brat, pomsta sú dve veci: po prvé uznanie hodnoty života môjho brata a po druhé - ako vyjadrenie tohto a mojej prehry, čo vyžaduje ako náhradu život bratovho vraha.

Pomsta je zvyčajne spájaná s vystupňovanými emóciami, napriek tomu môže byť veľmi nezaujatá a chladnokrvná záležitosť, videná takmer ako svätá povinnosť a ten, kto je stíhaný takmer ako posvätný rituál. Pri každej pomste je prítomné veľké zlo, najmä tam, kde ide aj o násilie. Vedie k najskrytejšej forme podplácania a obnáša oslavovanie ega a pohŕdanie ľudským životom. Nakoniec však pomstou nič nezískame. Príliš často jeden skutok odplaty vedie k ďalšiemu kvôli prevrátenému zmyslu pre česť. V spoločnostiach, kde sú zachovávané nebezpečne excentrické pohľady na rodinu a osobnú "česť", nie je trvalý mier, ale atmosféra strachu a zastrašovania. Pomsta môže začať u nejakého druhu uznania dobra, ale končí v mnohých slzách, mnohej krvi a zničení mieru.

Ľudia, ktorí argumentujú v prospech trestu smrti, sú často pohoršení, keď sú obvinení, že chcú odplatu. Časť ich argumentácie spočíva práve v tom, že keď zločin bol tak odporný (a ako príklad uvádzajú znásilnenie a vraždu dieťaťa), tak je nutné vážne potrestanie. Stále je tiež navrhovaný argument, že legálna poprava slúži ako odstrašujúci príklad. Nie je to príliš presvedčivé: niektorí z najhorších zločincov v histórii spáchali samovraždu. Teória, že potrestanie musí zodpovedať miere zločinu, má istú váhu. Donedávna bol trest smrti ako možnosť odsúhlasený učením katolíckej cirkvi (podľa sv. Tomáša Akvinského). Prvé vydanie katechizmu bolo kritizované, že toto dovoľuje. Pápež Ján Pavol II., hovoril následne proti trestu smrti. Nie je to odpoveď. Dobrota života nie je adekvátne chránená alebo ctená jeho zámerným zničením. Smrť nie je odpoveďou na smrť. Smrť je porazená iba životom, rovnako ako odpoveďou na smútok je jedine radosť a spustošenie vojnou je vyliečené iba v mieri. Trest neprináša skutočné ovocie, keď je tak ničivý a často tak krutý. Takáto odplata nadobúda charakter zúfalstva. Viedol niekde trest smrti k niečomu ako oslave ľudského života? Táto otázka sa zdá byť zvláštna, dokonca nevhodná. To je úplným argumentom proti. Dobro nie je ctené, život nie je oslávený.

A čo Peklo? Peklo nie je celkom negatívne? K čomu je Peklo dobré?

Na začiatok, v Pekle nie je nikto, kto by tam nechcel byť. Voľba je na nás. V neposlednom rade, Peklo svedčí o slobode, ktorú nám Pán Boh dal - o slobode, ktorú nám Boh nezoberie, ani nezruší. Zároveň však môžeme povedať, že ten, ktorý je v pekle, je tam kvôli Božej svätosti. Je to ako veľmi jasné svetlo, ktoré je horúce a majú z neho potešenie tí, ktorí sú "deti svetla", ale oslepuje a bolí tých, ktorí si vybrali žiť v temnote. Tí, ktorí zomrú v temnote ťažkého hriechu, nemôžu zniesť svetlo Božej svätosti. V tomto svetle sa vlastne tma zdá ešte temnejšia, pretože zlý v ňom nemôže prebývať, a aj tie najmenšie nedokonalosti musia byť spálené, aby zmizli. Tí, ktorí letia ku svetlu svedčia o jeho jasu: tí, ktorí zostupujú do Pekla svedčia o čistote tých, ktorí sú v Nebi. V tomto zmysle Peklo svedčí o spravodlivosti a milosrdenstve Božom.

Čo znamená byť spasený?

Byť spasený znamená byť oslobodený a byť oslobodený znamená mať na výber. Pán Ježiš premohol hriech, smrť a Peklo, ale nezobral nám našu slobodnú vôľu. Ťažké hriechy môžu byť odpustené v tomto živote, ak z nich skutočne konáme pokánie, takže dokonca ak aj urobíme voľbu na túto stranu hrobu, môžeme začať znovu. Je pravda, že všetky hriechy môžu byť odpustené, okrem hriechu odmietnutia - hriechu proti Duchu Svätému, čo je vytrvalá zatvrdnutosť tvárou v tvár Pravde. Povahou tohto hriechu je, že odmieta ponuku odpustenia. Sme teda slobodní, ale sloboda znamená zodpovednosť a rozhodnutie sa medzi jednou a druhou cestou, voľba je na nás. Kristus spravil to, že nás oslobodil. Napriek tomu však my nezakusíme pravú radosť zo slobody, ak neurobíme správnu voľbu. Ku konečnej radosti vedie len jedna cesta a tou je cesta naozajstnej lásky. Tá druhá cesta vedie k sebazotročeniu. Rozdiel je teraz v tom, od Kristovho Veľkonočného víťazstva, že si ju volíme sami, ak chceme, ale sme slobodní zvoliť si Nebo.

Keď si zvolíme Boha, znamená to, že prijímame nápravu. Boh nás miluje takých, akí sme, ale nechce, aby sme zostali takí, akí sme. Boh pre nás chce to najlepšie a to znamená, že nám dodáva odvahy, aby sme rástli, menili sa, aby sme sa stali svätými. Vždy nám zachováva slobodu vycúvať. Keď povieme Bohu "áno", Boh povie "áno" pre našu svätosť. Kým Mu neukážeme chrbát vážnym a stálym spôsobom, bude z nás robiť svätcov. Cesta ku svätosti nie je ľahká. Je na nej veľa veľkých úderov a lekcií. Chyby sú očakávané, ale je tu aj pokánie, umŕtvovanie, sebazaprenie a veľa modlitieb. Utrpenie je nevyhnutné a cenné.

Potrestanie nám pripomenie, že ešte nie sme dokonalí, a že radosť, ktorú sme už zakúsili, nestačí. Boh má pre nás v zásobe úžasnejšie veci. Ako nám pripomína C.S. Lewis v "Problému bolesti", to, čo my prežívame ako potrestanie, môže byť často vyložené ako, že nám Boh dáva naučiť sa určitú lekciu. Keby bolo vždy všetko uspokojivé a my sme nikdy nemali problémy, nikdy neboli nespokojní, mohli by sme si naivne myslieť, že sme našli isté Nebo. Zároveň, ak pozemské radosti a šťastia sú svojou povahou konečné, limitované a v dôsledku nedostatočné, boli by sme nakoniec znudení, a následne sebeckí a zatrpknutí. Stali by sa z nás ľudia nespokojní, pretože naše srdcia by túžili po niečom oveľa väčšom. Ako napísal sv. Augustín:

"Ó Bože, stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe." Ak Boh dovoľuje bolesť, utrpenie aj tragédie, je to istá forma Jeho milosrdenstva. To si musíme poriadne uvedomiť. Môže to byť pochopené len vierou.

V 17. zošite Pravého Života v Bohu, v posolstve zo 13. októbra 1987, Ježiš hovorí:

"... trestanie Mi nespôsobuje radosť. Prajem si, aby sa Moje stvorenie vrátilo k Láske. Je potrebné konať veľké pokánie. Čiňte pokánie, vy, ktorí ho môžete konať za druhých. Moje stvorenie sa musí zmeniť, dcéra Moja. Moje stvorenie sa musí učiť veriť v Moje Duchovné Diela. Moje tvorstvo Ma bude musieť prijať ako Všemohúceho. Moji kňazi musia pochopiť, ako veľmi sa mýlia, keď popierajú Moje dnešné Diela."

Kráľ milosrdenstva je tiež Sudcom

Obráťme sa k Novému zákonu. V Evanjeliu je jasné, že Ježiš, Syn Človeka, je osloboditeľ aj sudca. Jeho samotná prítomnosť viedla niektorých, aby volali o pomoc a druhých viedla k tomu, že sa necítili bezpečne, cítili sa ohrození a boli nahnevaní.

Niektorí sú k Nemu vedení, pretože hľadajú milosrdenstvo, iní Ho nasledujú v tieni, pretože im vadí a nemajú Ho radi. Je nebezpečný a musí byť odstránený. Pre niektorých je uzdraviteľ, pre iných je Jeho púha prítomnosť ako súd. Zlí duchovia reagujú, bez toho aby im bolo čokoľvek povedané:

"Čo ťa do nás? Prišiel si nás zničiť - vieme, kto si ..."

Je príliš veľa pasáží o milosrdenstve na to, aby tu mohli byť uvedené všetky. Tu je ich päť, ktoré prinášajú rôzne aspekty súdu.

Marek 3,1-6: Človek s vyschnutou rukou
V tomto príbehu Ježiš uzdravuje v sobotu. Uzdravenie sa deje v synagóge. Človek s vyschnutou rukou o pomoc nežiada - aspoň nie otvorene. Ježiš možno číta v jeho srdci. Zavolá tohto muža dopredu a požiada ho, aby sa postavil doprostred. Potom ho požiada aby zdvihol svoju ruku. Je uzdravená. Tento skutok lásky a milosrdenstva je privítaný nesúhlasom Pánových protivníkov. Pozrie sa na nich "s hnevom" (ekum. preklad). "Bol zarmútený tvrdosťou ich srdca."

Tu vidíme milosrdenstvo a súd. Títo farizeji a ďalší, ktorí boli pripravení Ježiša odsúdiť za uzdravenie v sobotu, proti Nemu "ihneď" robili intrigy - ešte ten deň, na tom istom mieste. Ich vlastný pokus o rozsudok nad Ježišom sa odrazil proti nim. Vykonal "dobro": "zachránil život". Osnujú intrigy, aby život zničili. Mysleli si, že chránia sobotu, ale zatiaľ sa proti nej rúhali a robili to zo strachu, pýchy a závisti. Zlo, ktoré už bolo v ich srdciach, je teraz otvorené. Ten muž s vyschnutou rukou bol volaný von na verejnosť. Jeho uzdravenie spôsobilo, že sa Pánovi oponenti prejavili verejne. Ich srdcia a duše odumreli. Ježišova prítomnosť v ich strede priniesla súd.
Marek 11,12-14: Ježiš prekľaje figovník
Tento príbeh je na pochopenie zložitý. Učitelia Písma myslia, že by to mohlo symbolicky vyjadrovať, ako bol Pán nespokojný so stavom Chrámu a náboženských vodcov v Izraeli. Ježiš je hladný a kráča okolo figovníka, ktorý má "listy". Nie je na ňom žiadny plod, "lebo nebol čas fíg". Ježiš potom figovník prekľaje. Zdá sa to nefér. Vari sa od stromu očakávalo, že bude mať figy, keď nebolo ich obdobie? Ak sa Ježiš na niekoho naozaj hneval, prečo preklial figovník, ktorý mimo sezónu neprináša ovocie?

Jedným z porozumení tomuto príbehu je varovanie pred súdom. Boží súd príde, keď to budeme najmenej čakať. Na inom mieste Ježiš hovoril o "zlodejovi v noci". Varoval, že Syn Človeka príde, keď to budeme "najmenej čakať". Neexistuje žiadna sezóna ovocia, pokiaľ ide o Izrael, Cirkev, ľudstvo alebo každého zainteresovaného člověka. Až Kristus príde, očakáva od nás, že budeme pripravení. Ak nakoniec neprinesieme žiadne ovocie, znamená to, že ho neprinesieme nikdy. To je "budíček". Sila textu je v tomto: keď Pán môže prekliať figovník, ktorý nenesie plody, keď nie je jeho čas, čo sa stane s nami, ak neprinesieme "plody". Pre nás, rovnako ako pre Izrael, nie je "čas".
Jan 9,1-41: Uzdravenie slepého
Tento skvelý príbeh obsahuje veľmi dôležité poučenie o milosrdenstve a súdu. Predovšetkým, keď sa učeníci Ježiša spýtali, prečo je ten človek slepý, Ježiš im odpovedal: "Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia; je slepý, aby sa na ňom zjavili Božie skutky." Handicap, vrodená vada, atď., majú svoj zámer. Boh môže a bude skrze tieto ťažkosti pracovať pre dobro druhých, pre spásu duší. Pre kresťanov nemôže byť nikto, nech je akokoľvek slabý, chorý, alebo postihnutý, považovaný za "menejcenného", alebo sa na neho nemôžeme pozerať ako na záťaž pre spoločnosť. Nie je to v zhode s našim porozumením milosrdenstvu. V týchto prípadoch prichádza milosrdenstvo skrze bolesť a zjavuje sa na tých, ktorí od nás žiadajú milosrdenstvo. Zároveň tí istí ľudia prinášajú súd (ako uvidíme).

Uzdravením slepého Ježiš spochybňuje "farizejov", ktorí nemohli poprieť uzdravenie, a preto pokračujú vo svojom obviňovaní, že ten uzdravený človek je hriešnik. Seba vnímajú ako lepších než on a ich pýcha robí tú neuveriteľnú chybu, že si nevšímajú pravdy, ktorú majú pred očami: a to, že slepý človek, ktorý od narodenia nevidel, teraz vidí, fyzicky, ako oni. Ježiš hovorí o skutočnej slepote a falošnej slepote. Hovorí: "Prišiel som na tento svet na súd, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, ktorí vidia, boli slepí." Farizeji sa pýtajú, či sú slepí. Pán odpovedá, že áno, pretože, ako im hovorí: "Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak zostávate v hriechu." (ekum. preklad)

O tomto slepém človekovi sa myslelo, že je slepý, pretože zhrešil. Naopak v hriechu sú Pánovi oponenti, pretože odmietli uznať pravdu. Stretáva sa tu súd a milosrdenstvo. Tí, ktorí odmietli preukázať milosrdenstvo, tak ukazujú, že sami ho nie sú hodní.
Jan 12,44-48: "Nesúdim"
V tomto úryvku Jánovho evanjelia Ježiš hovorí: "Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto vo mňa verí, neostal v tme. Kto počuje moje slová a nezachováva ich, toho ja nesúdim. Neprišiel som, aby som súdil svet, ale aby som svet spasil. Kto ma odmieta a neprijíma moje slová, má, kto by ho súdil: Slovo, ktoré som hovoril, to ho bude súdiť v posledný deň."

Tu sa zdá, akoby si Ježiš protirečil vzhľadom k tomu, čo povedal pri uzdravení slepého ("Prišiel som na tento svet, aby som súdil"). Ježiš vlastne svet ešte nesúdi v konečnom zmysle. Varuje pred súdom, poukazuje na pýchu a pokrytectvo niektorých židovských vodcov, vyháňa zlých duchov a prekľaje figovník. Ježiš hovorí o vôli Svojho Otca, aby nikto nebol zatratený a neskôr vo Svojej modlitbe pred Utrpením hovorí Otcovi ohľadom Svojich učeníkov: "Žiadny z nich nezahynul, okrem toho, ktorý bol zavrhnutý, aby sa naplnilo Písmo." (Judáša) "Aby sa splnilo Písmo" tu má význam dôsledku slobodnej voľby. Súd sa uskutočňuje kvôli Pánovej prítomnosti. On je svetlo a zlý sa nemôže ukryť. Zároveň je povedané dosť, aby sme si uvedomili, že príde ešte prísnejší súd. Ježiš nestojí bokom, súd prichádza s Ním a kvôli Nemu. Možno stačí, aby sa na nás pozrel takým prenikavým pohľadom, aký vidíme na ikonách Ježiša Pantokratora. Tento pohľad otvára svedomie a slová, ktoré hovoril sa rozoznievajú v našej duši.
Matúš 25,31-46: Posledný Súd
Vykreslenie Ježiša pri Poslednom Súde je všeobecne známe, "Syn Človeka" je sudca. Oddelí "ovce od kôz". Na kozy sa nehľadelo ako na menejcenné, ale v istej chvíli chce pastier zhromaždiť ovce dohromady. Ovce tu predstavujú Boží ľud. Božie milosrdenstvo je tu ukázané podivuhodne: Kristus sa stotožňuje s tými čo sú potrební. Tí, ktorí sa domáhajú nášho milosrdenstva, Ho predstavujú. Odmietnutie preukázania milosrdenstva je Kristom brané osobne. Tento súd dáva zmysel. Nikto si na neho nemôže sťažovať.

Čo sa stane, keď uzrieme Kristovu tvár a spoznáme v nej tých, ktorých sme ignorovali, ktorých sme prešli, s ktorými sme jednali s opovrhnutím, alebo s ktorými sme jednali povýšene (tak ako to popisuje sv. Jakub)? Ešte skôr, ako Kristus čokoľvek povie, budeme vedieť, kam patríme. Podobenstvo hovorí o tom, že Pán oddelí ovce od kôz, ale kozy budú vedieť, kto sú a budú dobre k rozoznaniu. Nebude žiadne zaváhanie, budú vedieť, kam majú ísť.

Konečný výrok bude potvrdením toho, čo je už známe.
Keď o tomto obrazu hovoril pápež Ján Pavol II. (v "Prekročiť prah nádeje"), hovorí, o "kozách", čiže zatratených: "Tu to nie je ani tak Boh, ktorý odmieta človeka, ale človek, ktorý odmieta Boha" (str.73, v origináli je táto veta kurzívou). Z textu je tiež zrejmé, že Súd sa už deje tu a teraz. Ak to viem, nepotrebujem vidieť vízie Svätej tváre, aby som vedel, kto to klope na moje dvere a prosí o jedlo. Na druhú stranu sú rôzni chudobní. Ja sám som chudobný. Jeden pravoslávny spisovateľ, archimandrita Vasilios Bakogiannis (v "Po smrti") toto uvádza na pravú mieru, keď píše o našej povinnosti, ktorú máme, starať sa o svoju vlastnú dušu. Ako sa o seba staráme? Čo sebeckí (či bohatí alebo nie), laxní, benevolentní k sebe a násilní? Aj tí sú "chudobní" a potrebujú "oblečenie", atď. Sú v istom väzení a sú rovnako tak potrební ako ktokoľvek iný. Stručne povedané, každý prosí o naše milosrdenstvo, zvlášť - sme varovaní - tí, ktorí proti nám zhrešili.

Nikdy nesmieme zabudnúť na svätosť Božiu. Dostali sme Jeho pozvanie k dôvernosti s Ním, ale nesmieme nikdy zabudnúť, že je Boh. Je jeden úžasný aspekt, ktorý je opísaný filozofom Rudolfom Ottom (v "Myšlienka svätého") ako mysterium tremendum et fascinans. Ktorí poznajú latinčinu, nepotrebujú preklad. Niečo z tohto magnetického úžasu bolo zachytené C.S. Lewisem v jeho "Kronike Narnie", kde je Kristova osoba ako lev Aslan. Keď deti v príbehu Leva prvýkrát uvidia, zistia, že môže byť niečo "dobré a strašné zároveň ... keď sa totiž skúsili pozrieť Aslanovi do tváre, zachytili len letmý pohľad zlaté hrivy a vážne ohromné oči: a potom zistili, že sa na neho nemôžu pozrieť a celí sa začali chvieť" ("Lev, čarodejnica a skriňa", kap.12) Napriek tomu, ako neľútostný sa lev zdá, sú priťahovaní jeho šarmom. Neskôr, keď Lucia stretáva Aslana ako osobu, keď uplynula nejaká doba, hovorí: "Si väčší," na to on odpovie: "Vyrástla si." Boh je vždy "väčší".

Svätosť Božia očisťuje, ale pre tých, ktorí si vybrali cestu do Pekla, je krutosť sama. Boh je láska a nikdy nás neprestane milovať, ale pre tých, ktorí Boha odmietajú, je Jeho láska neúnosná.

Súd a zvrátený svet

Žijeme na krásnej planéte, v úžasnom vesmíru. Fotografie zhotovené vysoko výkonnými teleskopmi, alebo poslané späť na zem z rôznych druhov vesmírnych lodí, nás uchvátili a utešili. Boli však aj fotografie zeme, na ktorých boli hurikány a iné náhle prírodné katastrofy. Na zemi máme prístroje, ktoré môžu predvídať zemetrasenia. Vedci dokážu upozorniť na sopky a gejzíry a varovať nás pred tým, čo sa v budúcnosti stane. V tomto 21. storočí hovoria mnohí z nás o nezvyčajných schémach počasia. Mnohí hovoria, že sú také veci dôsledkom globálneho otepľovania.

Vždy boli búrky, zemetrasenia, výbuchy sopiek a morové rany. Od pádu a dôsledku prvotného hriechu na prírodu ľudstvo zápasilo so silami, ktoré nemalo pod kontrolou. Boh nám dal trpieť následkami hriechu, dokonca aj čo sa týka počasia. Zdá sa, že je v tom vzťah medzi prírodnými poruchami a hriešnosťou obyvateľov Zeme. Môžeme pochopiť, ako chamtivosť, ktorá sa prejavila vo vyrúbaní lesov, nečistote ovzdušia, nadmernom pestovaní, úbytku zásob rýb a obrovskom zásahu do prírodných systémov zavinila vážne problémy, ktoré niekedy až ohrozujú ľudský život. Mali by sme si tiež položiť otázku o dôsledkoch atómových testov v rôznych častiach sveta, vrátane Tichého oceánu. Takéto veci môžu byť ľahko vypátrané pri ľudskej krehkosti. Tajomstvo hriechu tak ľahko popísané nie je. Cítime však, že so zemou a vesmírom sa deje niečo hlboko zlého a domnievame sa, že to má čo do činenia s nami. Veľakrát nám proroctvo o katastrofách pripomína naše spoločné človečenstvo a našu zodpovednosť za zem. Keď cítime Božie varovanie, je to po prvý skutok milosrdenstva. Varovanie je varovanie, nie je to odsúdenie.

V 17. zošite, v posolstve z 26. októbra 1987, Ježiš hovorí:

"Vo Svojom nekonečnom Milosrdenstve zostupujem na zem, aby som vás varoval. Som Duch Pravdy, ktorý hovorí. Počujte, čo chcem povedať Svojim Cirkvám. Tvorovia, nezostaňte nečinní. Ohlasuj Moje varovanie. Stojím pri dverách a klopem ..."

Máme slobodnú vôľu: na volanie k pokániu môžeme odpovedať, alebo nemusíme. Máme chudobných. Môžeme sa snažiť im pomôcť, alebo nie. Vlády a bohaté obchody majú veľké zdroje. Môžu zrušiť dlh, alebo nie, môžu podporiť obrobenie púštnych oblastí, alebo nie, pracovať pre mier a spravodlivosť, alebo nie.

Ježiš Kristus neuzdravil celý svet, ale ukázal, že takéto uzdravenie je ako možné, tak plánované. Utíšil búrky, do sietí rybárov, Svojich učeníkov zhromaždil neobvykle veľké množstvo chytených rýb, rozmnožil chlieb a ryby pre veľké zástupy a vzkriesil z mŕtvych. Keď zomrel, bolo zemetrasenie. Od Jeho Nanebovstúpenia a príchodu Ducha Svätého boli ďalšie príležitosti, kedy sa zdalo, že svet sa chová neobvykle. Niekedy sú tieto javy akoby mystické fenomény, ktoré vidia len niektorí, aj keď je ich na tisíce (ako vo Fatime v roku 1917). Niekedy to sú skutočné udalosti, ktoré sa vymykajú vysvetleniu (ako zvláštne svetlá na oblohe v Európe pred II. svetovou vojnou - udalosť, ktorú Panna Mária prorokovala).

Svet už dlho pod kontrolou zlého nebude, ale môže byť zničený hriechom a mnohé závisí od našej odpovede na milosť. Keď odmietame Boha, dovoľujeme zlému, aby sa vrátil, aj keď len na čas, ale akonáhle je zlý späť, nie je tak ľahké ho zosadiť z trónu. Veda o oslobodení je pevne založená na viere. Kresťanský exorcizmus sa všade klania Krížu a hlása Slovo. Zlo BOLO porazené. Nemožno to povedať lepšie, než, že víťazstvo musí byť zrejmé na životoch kresťanov a brány Pekla musia byť zamrežované a zatvorené. Jedného dňa sa to stane a možno skôr, ako si myslíme. Keď zakúšame tú veľkú radosť kresťanskej jednoty, sv. Michael k týmto bránam príde s veľkou reťazou.

Súdení podľa lásky

Archimandrita Vasilios, keď cituje z Matúšovho evanjelia o príchode Syna Človeka "v sláve", nám pripomína, že Kristova sláva je v Jeho milujúcej dobrote. Stelesnením tohto je Kríž. Evanjelium sv. Jána hovorí o oslávenom Kristovi na základe Jeho utrpenia, smrti, vzkriesenia a nanebovstúpenia, ale Jeho slávou je zvláštnym spôsobom Jeho smrť. Chvíľa víťazstva je konečným výkrikom pred vyliatím Jeho Ducha.

To je víťazstvo lásky, Lásky. Akonáhle sa toto raz stalo, všetko ostatné je už dané. Vo filme "Umučenie Krista" je Kristova smrť úžasne vykreslená ako porážka zlého. Diabol je ukázaný sám na planine, ako kričí v zúfalstve.

Víťazstvo Kríža je víťazstvom lásky. Preto nám bude Kríž ukázaný ako vo svojej hrôze, tak vo svojej nádhere. Budeme sa pozerať na toho, ktorého sme prebodli - ktorého prebodli naše hriechy. Uvidíme to, čo tí na Kalvárii pred 2000 rokmi a uvidíme prekrásnu tvár toho, ktorý pre nás zomrel. To je najhorší súd, ktorý sme kedy mohli pre seba urobiť, pretože to je Pravda, tá absolútna Pravda o nás vo vzťahu k Bohu.

Keď vyšiel film "Umučenie", som si istý, že veľa ľudí si kládlo otázku, ako toto grafické znázornenie Kristových útrap ovplyvní ľudí. Teraz vieme, že mnohí z kina odchádzali so slzami v očiach, iní vydávajú svedectvo, že sa ich život zmenil. Aký bude dopad tejto skutočnej veci? Zahŕňajú Druhé Turíce letmý pohľad veľkého hororu? Mystické duše (vrátane Vassuly) niečo z toho uzreli. Otec Pio videl ukrižovanie, keď slávil Svätú Omšu. Je to teda nejaký div, že na svojom pomazanom tele nosil tieto známky? Toto je ten div. Toto je súd a kresťania potrebujú byť privedení bližšie ku Krížu. V skorších posolstvách Pravého Života v Bohu Ježiš žiada Vassulu (aj nás), aby sme sa modlili Krížovú cestu. Ak nebudeme rozjímať nad Utrpením, skutočným Utrpením, ako môžeme pochopiť vôbec niečo z Božej lásky k nám? Svätosť je pre kresťanov bez Kríža nemožná.

(Pozri posolstvo TLIG z 12. novembra 1987)

Pápež Ján Pavol II. hovorí (v "Prekročiť prah nádeje"), "Predovšetkým je to láska, ktorá súdi. Boh, ktorý je Láska, súdi skrze lásku. Láska žiada očistenie, predtým, než je človek uschopnený pre spojenie s Bohom, čo je jeho konečné poslanie a údel." (str. 187)

Toľko vecí by sa nám objasnilo, keby sme mohli vidieť Nebo. Svätý Pavol, ktorý Nebo zakúsil v mystickej skúsenosti, nám hovorí, že sa utrpenia, ktoré teraz zažívame nedajú porovnať s radosťou, ktorá nás čaká v Nebi. Prečo sa to bojíme povedať? Čo by mohlo byť väčšou útechou? Len málo kazateľov na pohrebe hovorí o Nebi. Keď dvíhame oči k Nebu, nachádzame viac sily k modlitbe, láske a utrpeniu. To, čo pre nás má Boh pripravené, prevyšuje všetky naše predstavy, ktoré nie je možné vyjadriť ani hudbou, kresbou či prózou. Najlepšie, čo môžeme urobiť, je stíšiť sa tvárou v tvár pred týmto tajomstvom. Naša liturgia by mala byť krásna, sprevádzaná hudbou a oplývajúca symbolmi, znameniami, farbami a svetlom. Tiež však potrebujeme ticho, pretože existuje priestor kam tieto veci už nedosahujú. Tieto veci nás privádzajú k hranici, za ktorou sa nachádza nevysloviteľná, nemysliteľná a nepredstaviteľná radosť Raja. Časť z toho môžeme spoznať v Otcovom naliehavom volaní: "Poď, Moje dieťa, poď ku Mne", ktoré ako oživujúci adrenalín preniká do nášho srdca.

"Žíznim!"

Pán Ježiš chce, aby sme išli do Neba. Chce, aby sme boli svätí. Chce zdieľať Svoj život s nami. Je to, akoby po nás "žíznil". Všetko je láska, ale láska je viac, ako kedy môžeme vložiť do slov, do maľby, alebo do hudby.

V zošite 18, 13. novembra 1987, dal Ježiš Vassule túto modlitbu:

Spravodlivý Otče, moja záchrana,
zošli Svoje Svetlo a Svoju Pravdu.
Kiež ma vedú, aby ma priviedli
na Tvoje Sväté Miesto, kde prebývaš.
Milujem Ťa najviac.
Dodržím svoj sľub, že splním Tvoje slová.
Svätý Otče, viem o svojich chybách,
o svojich vinách. Maj so mnou zľutovanie.
Vo Svojej Dobrote a veľkej Zľutovnosti
odpusť mi moje viny.
Očisť ma, Pane,
buď mojím Záchrancom.
Obnov ma, udržuj môjho ducha
vo vernosti k Tebe.
Odovzdávam Ti cele svoju vôľu.
Som Tvojím ochotným nástrojom.
Velebím Tvoje Sväté Meno a ďakujem Ti
za všetky požehnania a pokoj,
ktorý si mi dal.
Amen.

Vassula odpovedala týmito slovami:

"Ďakujem ti, Ježišu, že ma vedieš krok za krokom. Si môj Svätý Učiteľ. Uč ma z láskou a trpezlivosťou a taktiež ostatných, aby Ťa poznali ako Nekonečnú Lásku, ktorou si. Nikdy nás nenechávaj samých, ale buď vždy ochotný nás hľadať, nás, ktorí sme boli stratení, aby si nás priviedol späť k Sebe. Nikdy som pri Tebe nepoznala tvrdosť alebo nervozitu, cítia som sa len milovaná. Dal si mojej duši Lásku a Pokoj. Taký si. Nechcem Ťa nikdy opustiť, Pane."

Modlime sa teda, aby sme na Božiu Lásku odpovedali s vďačnosťou, vernosťou a odovzdaním. Kiež sa všetci staneme Jeho nástrojmi pokoja a zmierenia. Kiež je vždy Pán milovaný, ctený a kiež Ho počúvame, a kiež Kristovo Svetlo žiari v našich srdciach a v Cirkvi budúcich pokolení. Amen.