Rúhanie proti Duchu Svätému

Pred niekoľkými rokmi som napísala článok o rúhaní proti Duchu Svätému. Chcela by som tento článok oživiť pridaním niekoľkých vecí.

Veľa ľudí sa ma pýta, čo presne je rúhanie proti Duchu Svätému? Rúhanie proti Duchu Svätému je, keď niekto odsudzuje Božie milostivé konanie a pripisuje ho zlému a duchom klamu, zatiaľ čo je toto konanie evidentne konanie Ducha Svätého. Najlepšie príklady nachádzame v Písme Svätom, v Mat 12,22-23 a Mk 3,22-30. Keď Ježiš učinil zázrak nemému a posadnutému mužovi a uzdravil ho, farizeji, ktorí Ho nenávideli, povedali, keď sa o tomto milosrdnom skutku dozvedeli: "On nevyháňa zlých duchov inak, ako v mene Belzebulovom." Ježiš odpovedal, že konal v moci Ducha Svätého. Povedal: "Preto vám hovorím, že každý hriech aj rúhanie bude ľuďom odpustené, ale rúhanie sa proti Duchu Svätému nebude odpustené. Kto by povedal slovo proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené v tomto veku ani v budúcom." A v evanjeliu svätého Marka: "Veru, hovorím vám, že všetko bude ľuďom odpustené, hriechy aj všetky možné rúhania. Kto by sa však rúhal proti Duchu Svätému, nemá odpustenie na veky, ale je vinný večným hriechom." To povedal, pretože vraveli: "Má nečistého ducha."

Ovocie Posolstiev 'Pravého Života v Bohu' a ovocie tohto apoštolátu je hojné a pre väčšinu ľudí, ktorí sa ním zaoberajú, jasne vyvstane, že ich Autorom je Duch Svätý. To znamená, že ľudia, ktorí ohovárajú Posolstvá 'Pravý Život v Bohu' napriek tomu, že sú si vedomí známok Ducha Svätého, riskujú rúhanie proti Duchu Svätému.

Mne bolo dané, aby som Posolstvá 'Pravý Život v Bohu' zapísala. Nebola to moja voľba, ale Božia, a keď som Mu povedala "áno", začala som Jeho Posolstvo hlásať do široka ďaleka, aby každý bol volaný k pokániu. Nebola som schopná vykonať túto obrovskú úlohu sama od seba, že by to vychádzalo zo mňa samej, ale všetky znamenia ukazujú, že Posolstvo pochádza od Boha. Boh Sám sa stará o Svoje dielo, a preto je Jeho Posolstvo aj cez zradné prekážky, ktoré sú mu kladené, šírené a deje sa len to, že rastie.

Posolstvá už teraz dosiahli do všetkých štyroch svetových strán, šíria sa, ako Boh predpovedal: z potôčiku v rieku a z rieky sa rozlieva ako oceán. Boha nikto nemôže premôcť. Zjavných znamení je veľa: napr. ich mocné rozrastanie aj cez prekážky, četnosť obrátení a obnovy duše, vplyv na neveriacich ku konaniu pokánia, atď. To všetko sú znaky Milosti, že Posolstvo pochádza od Ducha Božieho. Dejú sa zjavné zázraky uzdravenia, ktoré koná ten istý Duch, niektoré tiež boli zaznamenané. Napriek tomu stále niektorí ľudia toto zjavné ovocie ingorují a radšej riskujú, že spáchajú hriech proti Duchu Svätému. Pozrime sa preto na niektoré príklady z histórie teológie a zvlášť mystickej teológie, ktorá na toto nebezpečenstvo upozorňuje.

Pre začiatok je tu jeden zaujímavý odkaz na novú knihu, ktorá vyšla pod názvom, "Kresťanské proroctvo - Post biblická tradícia", napísal ju Prof. Niels Christian Hvidt (a vydalo Oxford University Press). Knihe napísal predslov vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery Kardinál Ratzinger, terajší pápež. Táto kniha je založená na doktorandskej dizertačnej práci profesora Hvidta. Do detailov vysvetľuje cieľ kresťanského proroctva, prečo je proroctvo potrebné, keď máme Bibliu, a ako rozlíšiť medzi proroctvom pravým a falošným. V kapitole nazvanej "Proroctvá v prvotnej Cirkvi" píše prof. Hvidt nasledujúce, s odkazom na výhrady uvedené vo významnom prameni prvotnej Cirkvi, Didaché:

Didaché jasne varuje pred odsudzovaním tých, ktorí nesú známky toho, že sú poslaní Duchom Božím, pretože by to mohlo znamenať rúhanie proti Duchu Svätému - jediný hriech, ktorý sa neodpúšťa (240). Proroci boli tak vysoko cenení, že autor Didaché napomína veriacich, aby nesúdili pravého proroka. "A nemali by ste pokúšať žiadneho proroka, ktorý hovorí v Duchu, alebo ho súdiť. Pretože každý hriech bude odpustený, ale tento hriech odpustený nebude." (13,10) Ako správne podotýka G. Schöllgen, posúdiť pravosť prorokov je potrebné, ale je to obvzlášť tenký ľad, pretože proroci "majú k dispozícii dar božského pôvodu, ktorý je už z princípu pre ľudský súd nepreniknuteľný." (241) "To znamená každý, kto hovorí proti pravému prorokovi, sa vystavuje riziku, že spácha hriech proti Duchu Svätému, pretože pravý prorok hovorí z moci Ducha Svätého. Tu teda leží vážny dôsledok proroctva pre tých, ktorí sú vybavení rozlišovaním: ten, ktorý hovorí proti pravému prorokovi, hovorí proti skutočnému Duchu Božiemu. To ale neznamená, že proroci nebudú skúšaní." (S. 86 v knihe prof. Hvidta)

Boh inšpiroval svätcov, aby rúhanie vysvetlili svojimi vlastnými slovami. Vyberiem vám z nich pár príkladov:

Slová Večného Otca ku svätej Kataríne Sienskej boli tieto: "Týmito a ďalšími hriechmi upadajú ľudia do mylného úsudku, ako ti ďalej vysvetlím. Neustále sú z Mojich Diel, ktoré sú pravé, roztrpčení a pritom sú všetky konané v pravde skrze lásku a milosrdenstvo. Kvôli tomuto mylnému úsudku a jedu závisti a pýchy sú diela Môjho Syna ohovárané a nesprávne posúdené, ako lživo hovorili už Jeho nepriatelia: "Ten človek pracuje s pomocou Belzebula." Preto sú teda skazení ľudia, ktorí sú pohltení sebaláskou, nečistotou, pýchou a sebectvom, ktorých korene sú v závisti a v perverznej unáhlenosti a netrpezlivosti, navždy pohoršení Mnou aj Mojimi služobníkmi. Posudzujú ich ako praktizujúci svoje cnosti len na oko, pretože ich srdce je skazené. Pretože bola ich chuť skazená, tak sa im dobré veci zdajú byť zlé a zlé veci, to znamená samopašný život, dobré."

Svätý Simeon známy ako Nový Teológ napísal: "Bratia a otcovia, ako najsvätejší veštec, náš Spasiteľ hovorí: 'Každý hriech bude človeku odpustený, ale tomu, kto sa rúha proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani na tomto svete, ani v budúcom.' Pýtajme sa teda: čo je to rúhanie proti Duchu Svätému? Rúhanie proti Duchu Svätému je pripisovať Jeho konanie opačnému duchu, ako hovorí Basil Veľký. Ako to človek robí? Keď človek vidí zázraky, ktoré koná Duch Svätý, alebo akýkoľvek iný dar u ktoréhokoľvek zo svojich bratov - to znamená: ľútosť, slzy, pokoru, božské vzdelanie, slovo múdrosti zhora, alebo čokoľvek iné, čo udelil Duch Svätý tým, ktorí milujú Boha - a hovorí, že to pochádza z diablovho klamu. Proti Duchu Svätému, ktorý v nich pracuje, sa ale rúha aj ten, kto hovorí, že tí, ktorí napĺňajú prikázania svojho Boha a Otca - ako synovia Boží sú vedení Božským Duchom, že práve tí sú klamaní démonmi. Toto hovorili aj vtedajší Židia o Božom Synovi."

Sv. Silván z Athosu napísal: "Neprijatím (daru, ktorým Pán niekoho obdaroval), sa kresťan sám chráni pred nebezpečenstvom, že by sa zmýlil, a že by démonické machinácie považoval za božské inšpirácie, a tak sa venoval zvodným duchom a diablovým doktrínam", a vzdával by božskú poctu démonom. Tým, že ho "neodmietneme", sa človek vystavuje ďalšiemu nebezpečenstvu - najmä prisúdeniu božského pôsobenia démonom, a tak spadnutiu do hriechu "rúhania proti Duchu Svätému", rovnako ako farizeji, ktorí vyhlásili, že Kristus "nevyháňa zlých duchov inak, než pomocou Belzebula, kniežaťa démonov. Druhé nebezpečenstvo je hrozivejšie ako prvé, pretože duša si môže zvyknúť na odmietanie milosti, na nenávisť voči nej, a tak rásť v odmietaní Boha, že sa tak vyčlení z roviny večnosti, že jej hriech "nebude odpustený ani v tomto svete, ani v budúcom." Zatiaľ čo duša, ktorá uzná svoje mylné správanie, skrze pokánie dosahuje spásy, pretože žiadny hriech nie je neodpustiteľný okrem hriechu, z ktorého nebolo urobené pokánie."

Ak má niekto problém prijať súkromné, alebo prorocké zjavenie, ktorého plody dokazujú, že Autorom je Duch Svätý, je najlepšie, aby to nechal byť (nezaoberal sa tým), ako hovorí Didaché. Mali by byť poslušní tomu, čo Kristus povedal v Písme a nesúdiť, (Mat 7,1-2), ale radšej spoznať strom po jeho ovoci, ako Pán hovorí v Mat 7,18-20.

Tiež je jasné, že je Kristus pobúrený neverou ľudí a najmä vtedy, ak ohovárajú Kristove dary, ktorými sú obdarené vyvolené duše. Kristus požiadal sv. Gertrúdu, aby vydala a uviedla na známosť Jeho vlastné slová, ale ona váhala, obávala sa nevery a klebiet. Pán jej potom povedal: "A pre tie srdcia tak zlé, že by chceli ohovoriť Moje dary, nech ich hriechy padnú na ich hlavu, ale ty zostaneš nevinná ..." V Mk 16,14 je napísané: "Konečne sa zjavil samým Jedenástim, keď boli spolu pri stole; karhal ich neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, ktorí ho videli vzkrieseného."

Pretože tento hriech niektorých ľudí veľmi znepokojuje (pretože sa neodpúšťa), otec John Abberton pripája nasledujúce časť, aby objasnil, prečo sa neodpúšťa - "najmä, že osoba, ktorá sa ho dopúšťa, zostáva zatvrdená a odpustenie nehľadá. Stručne povedané, všetky hriechy môžu byť odpustené, ale tento svojou povahou nemôže byť odpustený, pretože obsahuje to, čo Cirkev opísala ako konečnú zatvrdnutosť, čo znamená, že človek odmietne prijať odpustenie a rozhodne sa zostať neústupný. Tento hriech tiež môže byť spáchaný niekým, kto odmieta Božie Milosrdenstvo a upadá do beznádeje na to byť spasený (ako Judáš)."

Čo sa týka rúhania, existuje samozrejme veľa ďalších príkladov od Cirkevných Otcov a teológov, aj od ďalších obdarovaných duší, ku ktorým hovoril Ježiš, a ktoré stále ešte nie sú Cirkvou kanonizované. To, čo hovoria, sa ale nelíši od tých svätcov, ktorých som vyššie citovala a od toho, čo Ježiš povedal farizejom.

Vassula