SK » Svedectvá » Kresťanskí duchovní, teológovia a profesori » Rímskokatolícka cirkev  » Anthony W Jeremy »

Kanonické právo

Anthony W Jeremy

Drahý pane,

z času na čas nás žiadajú o radu ohľadom kanonického postavenia rímskokatolíkov, ktorí čelia nepriateľstvu od svojich farských kňazov alebo biskupov voči učeniu a spisom gréckej pravoslávnej vizionárky Vassuly Ryden.

Závažným faktom je to, že Cirkev nikdy nevyslovila, že Vassuline spisy sú v rozpore s učením Cirkvi. Prefekt Kongregácie pre vieru a náuku (kardinál Ratzinger) sa vo svojich verejných vyhláseniach opatrne vyhýbal tvrdeniu, že vo Vassuliných posolstvách je heréza alebo omyl. Kardinál ďaleko od toho, aby kritizoval jej učenie, napríklad brazílskym biskupom povedal, že majú aj naďalej propagovať Vassuline spisy s rozlišovaním. Povedal tiež, že veriaci by mali aj naďalej pozerať na jej spisy rozvážnym pohľadom a zachovávať postoj rozlišovania. V roku 1998 Svätý Otec, keď mu darovali jej najnovšiu knihu, povedal: "Nech ju Boh požehná". Ústrednou témou Vassuliných posolstiev (obnova jednoty medzi kresťanmi) posilňuje neúnavné úsilie pápeža Jána Pavla II. o jednotu kresťanov.

Relevantné pozície kánonického práva sú tieto: -

i) Povinnosť hľadať pravdu - Jedným z najpozoruhodnejších dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu bola Deklarácia o náboženskej slobode (Dignitatis Humanae). V odseku 2 sa uvádza táto pasáž:

"Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek."

A v odseku 3:

"Preto má každý povinnosť, a teda aj právo hľadať pravdu vo veci náboženstva, aby si pomocou vhodných prostriedkov rozvážne utváral správny a pravdivý úsudok vo svojom svedomí."

Tieto zásady inšpirovali kánon 748, ktorý zaväzuje všetky osoby hľadať pravdu a akonáhle ju pochopia, aby prijali povinnosť uloženú božským zákonom dodržiavať ju. Kánon pokračuje upevňovaním svedomia a imunity pred donucovaním v súvislosti s katolíckou vierou. Všeobecne sa uznáva, že tento kánon zakotvuje postoj Deklarácie o náboženskej slobode a legitimizoval názor, že Zjavená Pravda je rozvíjajúcim sa konceptom, nie niečím, čo Magistérium udržiava v zafixovanom stave.

ii) Práva veriacich - Je základnou teologickou pravdou vyjadrenou v právnickom jazyku kánonu 204, že všetci veriaci kresťania začlenení do Krista prostredníctvom krstu sú zapojení do poslania Cirkvi a podieľajú sa na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade svojím vlastným spôsobom. Po Druhom vatikánskom koncile (Lumen Gentium, ods. 10) tento zákon obracia starý dojem, že iba hierarchia je poverená poslaním Krista a Kódex kánonického práva jasne stanovuje úlohu všetkých kresťanov v poslaní Cirkvi, zvlášť laických osôb.

iii) Právo na vyjadrenie názoru - Zatiaľ čo kresťanskí veriaci sa musia riadiť učením viery, ktoré určujú vodcovia Cirkvi (Kánon 212.1), majú však osobitné právo a niekedy aj povinnosť oboznámiť so svojím názorom ohľadom záležitostí týkajúce sa dobra Cirkvi svojich biskupov a ostatných veriacich kresťanov (Kánon 212.3) a Kódex kánonického práva vyhlasuje, že Cirkev má strážiť a vysvetľovať zjavenú pravdu a hlásať evanjelium, ale opäť podľa Druhého vatikánskeho koncilu (Lumen Gentium odsek 12, 31, 35), je to celý Boží národ, ktorý má účasť na prorockom a učiteľskom úrade Krista, nielen hierarchia alebo klérus (kánon 747).

(iv) Ekumenická povinnosť- kánon 755 uznáva, že Cirkev je viazaná Kristovou vôľou (najsilnejší mandát, aký poznajú kresťania), aby podporovala jednotu. Kolégium biskupov a Svätá stolica majú riadiť účasť katolíkov v ekumenickom hnutí a biskupi majú robiť to isté v cirkvách, ktoré im boli zverené. Tento kánon, ktorý je samozrejme popísaný v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu (dekrét o ekumenizme), je vyložený vo veľmi pozitívnych termínoch "na podporu .. ekumenického hnutia, ktorého účelom je obnovenie jednoty medzi všetkými kresťanmi". V druhej časti nalieha na miestnych biskupov, aby podporovali jednotu kresťanov a stanovili usmernenia pre tento účel. Vzhľadom na to, že ide o jednotu, za ktorú sa sám Kristus modlil (Evanjelium podľa Jána, kapitola 17), je ťažké podceňovať význam týchto kanonických povinností.

Z toho vyplýva, že klérus by sa nemal pokúšať prekážať členom Katolíckej Cirkvi pri plnení povinnosti hľadať pravdu, majúc na pamäti, že na účasť na stretnutiach s Vassulou nie je potrebný cirkevný súhlas (ona je koniec koncov grécka pravoslávna). Nemali by podkopávať práva laikov vyjadrovať svoju mienku k veciam dôležitým pre Cirkev a ich kanonické právo zúčastňovať na misii Cirkvi. Skutočne, oni majú povinnosť pomáhať pri podpore jednoty kresťanov, ako nariadil sám Kristus a ako je jasne uvedená v kánone 755.

S pozdravom

ANTHONY W JEREMY