PROBLÉM KRESŤANSKÉHO PROROCTVA

Kresťanstvo nesie v sebe vždy štruktúru nádeje

„Je čoraz naliehavejšie, aby autentická štruktúra prisľúbenia a naplnenia, ktorá je súčasťou kresťanskej viery, bola prezentovaná zrozumiteľným a znesiteľným spôsobom“.

Interview s kardinálom Josefom Ratzingerom

Niels Christian Hvidt ¹

Pre väčšinu teológov slovo „proroctvo“ naznačuje prorokov Starého zákona, Jána Krstiteľa alebo prorockú dimenziu Magistéria. Téme prorokov sa iba zriedka venuje v Cirkvi. Dejiny Cirkvi sú však plné prorockých postáv, z ktorých mnohé neboli kanonizované, až neskôr, hoci počas svojho života odovzdávali Slovo, nie ako svoje vlastné, ale ako Slovo Božie.

Nikdy nedošlo k žiadnym systematickým úvahám o osobitosti prorokov, o tom, čo ich odlišuje od predstaviteľov inštitucionálnej Cirkvi a o tom, ako slovo nimi zjavované súvisí so Slovom zjaveným v Kristovi, ktoré nám odovzdali apoštoli. Žiadna náležitá teológia kresťanského proroctva nebola vlastne nikdy vyvinutá. V skutočnosti existuje len veľmi málo štúdií o tomto probléme.²

Kardinál Joseph Ratzinger sa vo svojej činnosti ako teológ zaoberal pojmom Zjavenie veľmi skoro a do značnej hĺbky. Jeho abilitačná práca o Die Geschichtstheologie des hl. Bonaventura (teológia histórie svätého Bonaventúru)³ mala v tom čase taký inovatívny vplyv, že bola spočiatku zamietnutá.⁴ V tom čase bolo Zjavenie stále považované za zbierka božských téz. Primárne sa to považovalo za otázku racionálnych fragmentov poznania. Ratzinger však vo svojom výskume zistil, že u Bonaventúru sa Zjavenie vzťahuje k pôsobeni u Boha v histórii, v ktorom sa pravda postupne odhaľuje. Zjavenie je neustály rast Cirkvi v plnosti Logos.⁵ Až po tom, čo bol tento text výrazne skrátený a prepracovaný, bol prijatý. Od tej doby si Ratzinger udržiava dynamické chápanie Zjavenia, vo svetle ktorého „Slovo (Kristus) je vždy väčšie ako ktorékoľvek iné slovo a žiadne iné slovo ho nikdy nedokázalo úplne vyjadriť. Skutočne, slová sa podieľajú na nevyčerpateľnej plnosti Slova. Pre Slovu, oni sa roztvárajú, a preto rastú pri stretnutí s každou generáciou".⁶

Akákoľvek teologická definícia kresťanského proroctva môže byť daná iba v kontexte tohto dynamického pojmu Zjavenia. Už v roku 1993 kardinál Ratzinger hovoril, že „je nevyhnutne potrebný hĺbkový výskum s cieľom zistiť, čo znamená byť prorokom“.⁷ Preto sme požiadali kardinála, aby sa s nami stretol a prediskutoval tému o kresťanskom proroctve.

V histórii Zjavenia v Starej zmluve je to v podstate slovo proroka, ktoré dláždi kritickú cestu pre históriu Izraela a sprevádza ho všade. Čo si myslíte o proroctve v živote Cirkvi?

JOSEPH RATZINGER: Predovšetkým, ostaňme na chvíľu u proroctva v Starom zákone. Aby sa predišlo nedorozumeniam, malo by byť jasne stanovené, kto je v skutočnosti tým prorokom. Prorok nie je veštec. Esenciálnym prvkom proroka nie je predpoveď budúcich udalostí; prorok je niekto, kto hovorí pravdu v sile svojho kontaktu s Bohom; pravdu pre dnešok, ktorá prirodzene vrhá svetlo na budúcnosť. Nejde o podrobné predpovedanie budúcnosti, ale o to, aby sme v tejto chvíli predstavili Božiu pravdu a nasmerovali nás správnym smerom. Pokiaľ ide o Izrael, slovo proroka má osobitnú funkciu v tom zmysle, že viera sa v zásade chápe ako nádej v toho, ktorý príde. Lebo slovo viery je vždy realizáciou viery, zvlášť v jej štruktúre nádeje. Vedie nádej vpred a udržuje ju živú. Rovnako dôležité je podčiarknuť, že prorok nie je apokalyptický, aj keď sa môže takým zdať. V podstate nepopisuje posledné skutočnosti, ale pomáha nám chápať a žiť vieru ako nádej. Aj keď v nejakom momente času musí prorok ohlasovať Božie slovo, akoby to bol ostrý meč, nemusí nevyhnutne kritizovať organizované bohoslužby a inštitúcie. Jeho mandátom je čeliť nepochopeniu a zneužívaniu Slova a inštitúcie tým, že predkladá Božiu nevyhnutnú požiadavku vždy prítomnú; bolo by však nesprávne reinterpretovať Starý zákon ako antagonistickú dialektiku medzi prorokmi a Zákonom. Vzhľadom na to, že obaja pochádzajú od Boha, majú obaja prorockú funkciu. Toto je podľa môjho názoru veľmi dôležitý bod, pretože nás to vedie do Nového zákona. Na konci Deuteronómia je Mojžiš predstavený ako prorok a aj on sám sa tak predstavuje. On hovorí Izraelu: „Boh ti pošle proroka, ako som ja“. Čo znamená „prorok ako ja“? Opäť podľa Deuteronómia - a myslím si, že toto je rozhodujúci bod - Mojžišova osobitosť spočíva v tom, že hovoril s Bohom ako s priateľom.⁸ Mám sklon vidieť uzol alebo koreň prorockého prvku v tom „tvárou v tvár“ s Bohom, v „rozhovore s Ním ako s priateľom“. Iba na základe tohto priameho stretnutia s Bohom môže prorok hovoriť v okamihoch času.

Ako môže pojem proroctva súvisieť s Kristom? Môže byť Kristus opísaný ako prorok?

RATZINGER: Cirkevní otcovia chápali vyššie uvedené proroctvo v Deuteronómiu ako prisľúbenie Krista, s čím ja súhlasím. Mojžiš hovorí: „Prorok ako ja“. On odovzdal Slovo Izraelu a urobil z neho národ; svojím „tvárou v tvár“ s Bohom splnil svoje prorocké poslanie tým, že viedol ľudí k ich stretnutiu s Bohom. Všetci ostatní proroci slúžia tomuto proroctvu a musia zákon vždy znovu vyslobodzovať Zákon zo strnulosti a premieňať ho na cestu života. Skutočným a väčším Mojžišom je preto sám Kristus, ktorý skutočne žije „tvárou v tvár“ s Bohom, pretože je Jeho Synom. V tomto spojive medzi Deuteronómiom a Kristovou udalosťou môžeme nahliadnuť do veľmi dôležitého bodu pre pochopenie jednoty oboch Zákonov. Kristus je definitívny a pravý Mojžiš, ktorý skutočne žije „tvárou v tvár“ s Bohom ako Syn. Už nás viac nevedie k Bohu skrze Slovo a prikázania, ale privádza nás so Sebou Svojím životom, Svojím utrpením a vtelením a robí z nás Kristovo Telo. To znamená, že proroctvo je tiež v Novom zákone radikálne prítomné. Ak je Kristus definitívnym prorokom, pretože je Synom, potom aj kristologicko-prorocký rozmer tiež vstupuje do Nového zákona kvôli spoločenstvu so Synom.

Čo myslíte, ako konkrétne sa to prejavuje v Novom zákone? Nekladie smrť posledného apoštola definitívny koniec ďalším prorockým tvrdeniam, vylučujúc takúto možnosť?

RATZINGER: Áno, existuje téza, podľa ktorej naplnenie Zjavenia znamenalo koniec každého proroctva. Myslím si, že táto téza skrýva v sebe dvojité nedorozumenie. Predovšetkým skrýva myšlienku, že prorok, ktorý je podstatne spojený s dimenziou nádeje, nemá žiadnu ďalšiu funkciu zo žiadneho iného dôvodu, okrem toho, že Kristus je teraz s nami, takže nádej ustúpila prítomnosti. Toto je omyl, pretože Kristus prišiel v tele a potom opäť vstal „v Duchu Svätom“. Táto nová prítomnosť Krista v histórii, vo sviatosti, v Slove, v živote Cirkvi, v srdci každého človeka je vyjadrením a začiatkom definitívneho príchodu Krista, ktorý „napĺňa všetko“.⁹ To znamená, že kresťanstvo vždy inklinuje k Pánovi, ktorý prichádza vo vnútornom hnutí. Toto sa stáva však aj teraz, hoci iným spôsobom, pretože Kristus je už tu. Kresťanstvo však vždy nesie v sebe štruktúru nádeje. Eucharistia bola vždy chápaná ako naše obrátenie k Pánovi, ktorý prichádza. Predstavuje teda celú Cirkev. Chápanie, že kresťanstvo je už úplne dokonalou prítomnosťou a že nenesie v sebe nijakú štruktúru nádeje, je prvou chybou, ktorú treba odmietnuť. Nový zákon má v sebe odlišnú štruktúru nádeje, ale stále je to radikálna štruktúra nádeje. V novom Božom ľude je preto nevyhnutné byť služobníkom nádeje. Druhým nedorozumením je zjednodušujúce (angl. reductive) intelektuálne chápanie Zjavenia, vnímané ako poklad odovzdaných fragmentov poznania, ku ktorým už nič nemožno pridať, úplne dokonalé. Autentická udalosť Zjavenia spočíva v skutočnosti, že sme uvádzaní do tohto „tvárou v tvár“ s Bohom. Zjavenie je v podstate Boh, ktorý sa nám daruje, ktorý s nami buduje históriu a ktorý nás spája a zhromažďuje nás všetkých spolu. Je to rozvíjanie stretnutia, ktoré má tiež jemu prislúchajúcu komunikatívnu dimenziu a kognitívnu štruktúru. To má tiež dôsledky pre poznanie pravdy Zjavenia. Správnym spôsobom chápané, Zjavenie dosiahlo svoj cieľ s Kristom, pretože - v tých prekrásnych slovách svätého Jána Kríža - keď Boh hovorí osobne, už nie je čo dodávať. Nič viac o Logose sa povedať nedá. On je medzi nami úplným spôsobom a Boh nemá nič väčšieho, čo by nám dal, čo by nám povedal, než Seba samého. Ale sama táto úplnosť Božieho sebadarovania - to znamená, že On, Logos, je prítomný v tele - tiež znamená, že musíme pokračovať v prenikaní do tohto tajomstva. To nás privádza späť k štruktúre nádeje. Príchod Krista je začiatkom neustále sa prehlbujúceho poznania a postupného objavovania toho, čo je nám v Logose dané. Tak sa otvára nový spôsob uvádzania človeka do celej pravdy, ako to Ježiš hovorí v Jánovom Evanjeliu, keď hovorí, že zostúpi Duch Svätý.¹⁰ Myslím, že pneumatologická kristológia Ježišovej rozlúčkovej reči¹¹ je pre našu tému veľmi dôležitá, ak berieme do úvahy, že Kristus vysvetľuje, že Jeho príchod v tele bol iba prvým krokom. Skutočný príchod nastane, keď Kristus už nebude viazaný k miestu alebo k telu lokálne obmedzenému, ale keď príde k nám všetkým v Duchu ako Zmŕtvychvstalý, takže vchádzanie do pravdy môže nadobúdať čoraz väčšiu hĺbku. Zdá sa mi jasné, že - vzhľadom na to, že čas Cirkvi, to znamená čas, keď k nám Kristus prichádza v Duchu, je určený priamo touto pneumatologickou kristológiou - prorocký prvok, ako prvok nádeje a výzvy, nemôže prirodzene chýbať alebo ho nemožno ho nechať miznúť.

Ako je tento prvok prítomný? Ako sa prejavuje, napríklad v Svätom Pavlovi?

RATZINGER: V Pavlovi je zvlášť zrejmé, že jeho apoštolát, ktorý je univerzálnym apoštolátom, zameraným na celý pohanský svet, zahŕňa aj prorocký rozmer. Vďaka stretnutiu so zmŕtvychvstalým Kristom nám odhaľuje tajomstvo zmŕtvychvstania a vedie nás do hĺbky Evanjelia. Vďaka tomuto stretnutiu rozvíja nové chápanie Kristovho slova, zdôrazňuje aspekt nádeje a poukazuje na jeho kritický potenciál. Byť apoštolom je, samozrejme, niečo neopakovateľné. Otázkou teda tu je, čo sa stane v čase Cirkvi, keď sa apoštolská epocha skončí. Pri odpovedi na túto otázku je veľmi dôležitá pasáž z druhej kapitoly listu Efezanom. Pavol píše, že Cirkev je založená „na apoštoloch a prorokoch“.¹² Kedysi sa myslelo, že pod „apoštolmi“ sa chápu tí Dvanásti a pod „prorokmi“, tí zo Starého zákona. Moderná exegéza nám hovorí, že pojem „apoštol“ sa musí chápať v širšom zmysle a že pojem „prorok“ by sa mal vzťahovať na prorokov v Cirkvi. 12. kapitola prvého listu Korinťanom nás učí, že proroci tej doby tvorili kolégium. To isté spomína Didaché, v ktorom je toto kolégium stále veľmi jasne prítomné. Neskôr sa kolégium prorokov rozpustilo ako inštitúcia a určite nie náhodou, pretože Starý zákon nám už ukazuje, že funkciu proroka nemožno inštitucionalizovať. Kritika prorokov nie je namierená iba proti kňazom, ale aj proti inštitucionalizovaným prorokom. To sa veľmi jasne ukazuje v knihe proroka Amosa, kde on vystupuje proti prorokom izraelského kráľovstva. Proroci často vystupujú proti „prorokom ako inštitúcii“, pretože miesto proroctva je eminentne miesto, ktoré si Boh vyhradzuje pre Seba, aby zakaždým osobne a znovu zasiahol, pričom prevzal iniciatívu. Preto tento priestor nemôže náležite existovať vo forme kolégia, ktoré by bolo opätovne inštitucionalizované. Myslím si, že by mala existovať v dvojakej podobe, ako to napokon vždy bolo v dejinách Cirkvi. Pokiaľ ide o prvú formu, prorocké vyhlásenie by sa malo vždy uznať v apoštolskom kolégiu rovnakým spôsobom, ako aj samotní apoštoli boli prorokmi, svojím spôsobom; v Cirkvi je zdôraznená nielen prítomnosť (Ducha), ale to, aby samotný Duch Svätý mal možnosť vždy pôsobiť. Toto možno pozorovať v dejinách Cirkvi na takých veľkých postavách ako je napríklad Gregory Veľký a Augustín. Mohli by sme spomenúť ďalšie mená veľkých osobností, ktoré zastávali úrad v Cirkvi a ktoré boli tiež prorockými postavami. Vidíme preto, že samotné inštitucionálne postavy držia dvere otvorené pre Ducha Svätého. Len tak mohli títo muži plniť svoju funkciu prorockým spôsobom, ako o tom veľmi dobre hovorí Didaché. Druhá forma počíta s Bohom, ktorý si prostredníctvom chariziem vyhradzuje právo zasiahnuť priamo do Cirkvi, aby ju prebudil, varoval, podporil a posvätil. Verím, že táto prorocko-charizmatická história prechádza celú dobu trvania Cirkvi. Ona je vždy prítomná v najkritickejšom prechodnom období. Spomeňte si napríklad na zrod mníšstva, ktorý sa začal utvárať, keď sa opát Anton uchýlil do púšte. Boli to práve mnísi, ktorí zachránili kristológiu pred arianizmom a nestorianizmom. Bazil je ďalšou z týchto osobností, veľkým biskupom a zároveň pravým prorokom. Neskôr nie je ťažké vidieť charizmatický pôvod v hnutí žobravých rádov. Ani Dominik, ani František neprorokovali budúcnosť, ale pochopili, že nastal okamih pre Cirkev, aby sa oslobodila od feudálneho systému, aby dala novú hodnotu univerzálnosti a chudobe Evanjelia a apoštolskému životu. Týmto spôsobom vrátili Cirkvi svoju pravú tvár, tvár Cirkvi, ktorá bola rozplamenená Duchom Svätým a vedená samotným Kristom. Oni predstavujú nový začiatok, a tým priniesli reformu cirkevnej hierarchie. Ďalšími príkladmi sú Katarína Sienská a Brigita Švédska, dve veľké ženské postavy. Myslím si, že je veľmi dôležité zdôrazniť, že v mimoriadne ťažkom období pre Cirkev, ako je napríklad Aviňonská kríza a rozkol, ktorý z toho vyplynul, sa postavili ženské postavy, aby zdôraznili nárok Krista, Krista, ktorý žije a trpí vo Svojej Cirkvi.

Ak sa pozrieme na históriu Cirkvi, stane sa jasným, že väčšina mystických prorokov boli ženy. Toto je veľmi zaujímavá skutočnosť, ktorá by mohla pomôcť diskusii o kňazstve žien. Čo si myslíte?

RATZINGER: Existuje starodávna patristická tradícia, ktorá nazýva Máriu, nie kňažkou, ale prorokyňou. Titul prorokyne v patristickej tradícii je najvyšším titulom Márie. Práve v Márii existuje presná definícia toho, čo proroctvo v skutočnosti je, to znamená, táto vnútorná schopnosť počúvať, vnímať a cítiť, ktorá umožňuje človeku vycítiť útechu Ducha Svätého, prijať ho do seba, urobiť ho plodným a priniesť ho plodným do sveta. Dalo by sa povedať, v istom zmysle, bez toho, aby sme si želali byť kategorickí, že to nie je nič iné ako mariánska línia, ktorá v Cirkvi predstavuje prorocký rozmer. Otcovia Cirkvi vždy videli Máriu ako archetyp kresťanského proroka a práve od nej vychádza prorocká línia, aby vstúpila do dejín Cirkvi. Do tejto línie patria aj všetky sestry veľkých svätých. Svätý Ambróz veľa vďačí svojej svätej sestre za duchovnú cestu, na ktorú sa vydal. To isté platí pre Basila a Gregora z Nyssy a pre Svätého Benedikta. Ďalej, v neskorom stredoveku, sa stretávame s niekoľkými veľkými ženskými postavami, z ktorých musíme spomenúť Františku Rímsku. V 16. storočí bola Terézia z Avily veľmi určujúca pre Jána Kríža a všeobecnejšie pre celý vývoj viery a nábožnosti. Prorocká ženská línia bola v dejinách Cirkvi veľmi dôležitá: Ilustráciou by mohli byť Katarína Sienská a Brigita Švédska. Obe oslovili Cirkev, ktorá mala apoštolské kolégium a kde sa vysluhovali sviatosti. Takže základné veci boli tam stále, avšak boli ohrozené dekadenciou kvôli vnútorným konfliktom. Ony znovu prebudili Cirkev a obnovili v Nej hodnotu evanjeliovej jednoty, pokory a odvahy a evanjelizácie.

Povedali ste, že definitívnosť - ktorá nemá rovnaký význam ako záver - Zjavenia v Kristovi nie je definitívnosťou z hľadiska výrokov. Toto tvrdenie predstavuje veľký záujem pre tému kresťanského proroctva. Dalo by sa oprávnene spýtať, do akej miery by mohli proroci povedať niečo radikálne nové v histórii Cirkvi, i pokiaľ ide o samotnú teológiu. Zdá sa, že väčšina posledných veľkých dogiem môžu byť postavené do preukázateľne priameho vzťahu k zjaveniam veľkých svätých prorokov, ako je svätá Katarína Labouré, pokiaľ ide o dogmu Nepoškvrneného Počatia. Toto je dosť málo skúmaná téma v knihách teológie ...

RATZINGER: Áno, k tejto téme je potrebné obrátiť sa do nejakej skutočnej hĺbky. Zdá sa mi, že von Baltazár zdôrazňoval, že za každým veľkým teológom stál vždy najprv prorok. Augustín je nemysliteľný bez stretu s mníšstvom, zvlášť s opátom Antonom. To isté platí pre Atanáza. Tomáš Akvinský by nebol mysliteľný bez Dominika, bez charizmy evanjelizácie, jemu vlastnej. Pri čítaní jeho spisov si človek všimne, aká dôležitá bola táto téma pre neho. Táto téma zohrala dôležitú úlohu v jeho spore so svetským klérom a s Parížskou univerzitou, kde bol predvolaný, aby premýšľal o motívoch svojho spôsobu života. On povedal, že skutočné pravidlo jeho Rádu bolo nájdené v Svätom Písme a že je tvorený štvrtou kapitolou Skutkov apoštolov („celá skupina bola zjednoteným srdcom a dušou“¹³) a desiatou kapitolou Evanjelia podľa Matúša (ohlasujte Evanjelium bez toho, že by ste si nárokovali niečo pre seba¹⁴). Pre Tomáša je to pravidlo všetkých pravidiel. Akákoľvek kláštorná forma môže byť iba realizáciou tohto originálneho modelu, ktorý má prirodzene apoštolskú povahu, ale ktorý prorocká postava Dominika objavila novým spôsobom. Na základe tohto počiatočného modelu Tomáš rozvíja svoju teológiu ako evanjelizáciu, to znamená ako chodenie s Evanjeliom a pre Evanjelium a je zakorenený pre začiatok v jednote „srdca a duše“ spoločenstva veriacich. To isté by sa dalo povedať o Bonaventúre a Františkovi z Assisi; to isté platí pre Hansa Urs von Baltazára, ktorý je nemysliteľný bez Adrienne von Speyr. Myslím, že je možné dokázať, že pre všetkých veľkých teológov je akýkoľvek nový teologický elaborát možný iba vtedy, ak najprv prorocký prvok vydláždil cestu. Pokiaľ človek postupuje iba s mysľou, nič nové sa nikdy nestane. Čoraz určitejšie systémy môžu byť zostavené, čoraz jemnejšie otázky vyzdvihnuté, ale skutočný a správny spôsob, z ktorého môže opäť prúdiť veľká teológia, nie je generovaný racionálnou stránkou teologickej práce, ale charizmatickým a prorockým ťahom. A v tomto zmysle sa domnievam, že proroctvo a teológia idú ruka v ruke. Teológia, ako teologická veda v užšom zmysle slova, nie je prorocká, ale môže sa skutočne stať živou teológiou iba pod vplyvom a osvetlením prorockého impulzu.

Krédo hovorí, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“. Sú „prorokmi“ iba tí zo Starého zákona alebo sa to vzťahuje aj na prorokov Nového zákona?

RATZINGER: Na zodpovedanie tejto otázky by sme mali dôkladne preštudovať históriu Niceo-Carihradského Kréda. Bezpochyby tu ide o odkaz iba na prorokov Starého zákona (viď použitie dokonavého vidu „hovoril“), a tak, pneumatologická dimenzia Zjavenia ako taká je silne vyjadrená. Duch Svätý predchádza Krista a pripravuje pre Neho cestu, aby potom uviedol všetkých ľudí k Pravde. Existujú rôzne vyznania viery, v ktorých sa táto dimenzia silne prejavuje. Podľa tradície východnej Cirkvi sú proroci považovaní za ekonómiu prípravy zo strany Ducha Svätého, ktorý už hovorí pred príchodom Krista a ktorý prostredníctvom prorokov hovorí v prvej osobe. Som presvedčený, že hlavný dôraz sa kladie na skutočnosť, že je to Duch Svätý, ktorý otvára dvere Kristovi, aby bol prijatý ex Spiritu Sancto. To, čo sa stalo v Márii pôsobením Ducha Svätého (ex Spiritu Sancto), je udalosť, ktorá bola dlho starostlivo pripravovaná. Mária znova prijíma v sebe celé proroctvo ako celú ekonómiu Ducha. Pôvod ex Spiritu Sancto celého proroctva je potom sústredený v nej v Kristovom počatí. Podľa môjho názoru to nevylučuje skrytú perspektívu toho, že Kristus je vždy počatý znova ex Spiritu Sancto. Sám Svätý Lukáš umiestnil príbeh Ježišovho detstva paralelne s druhou kapitolou Skutkov apoštolov, ktorá hovorí o narodení Cirkvi. V kruhu dvanástich apoštolov zhromaždených okolo Márie dochádza k počatiu ex Spiritu Sancto a to sa znovu stáva pri narodení Cirkvi. Z tohto dôvodu by sa dalo povedať, že ak sa text Kréda týka iba prorokov Starého zákona, neznamená to, že možno povedať, že ekonómia Ducha Svätého je uzavretá.

Ján Krstiteľ je často označovaný ako posledný z prorokov. Ako by sa to podľa vášho názoru malo interpretovať?

RATZINGER: Myslím si, že existuje pre to veľa dôvodov mnohých ohľadoch. Jedným z nich je to, čo sám Ježiš povedal: „Všetky proroctvá prorokov a Zákona viedli k Jánovi“;¹⁵ potom príde Božie kráľovstvo. Tu sám Ježiš vyhlasuje Jána za konečný bod a že potom príde niekto zjavne menej veľkolepý, ktorý je však v skutočnosti najväčší v Božom kráľovstve, to znamená sám Ježiš.¹⁶ Týmito slovami sa Krstiteľ stále drží v rámci Starého Zákona, ale ako taký predstavuje kľúč k dverám Novej Zmluvy. V tomto zmysle je Krstiteľ posledným prorokom Starého zákona. Toto je tiež správne chápanie Jána, ktorý je posledným pred Kristom, tým, kto nesie plameň celého prorockého hnutia a odovzdáva ho Kristovi. Dokončuje všetko, čo proroci robili, aby sa v Kristovi zrodila nádej. Završuje tak prácu prorokov v zmysle Starého Zákona. Je dôležité spresniť, že on sám sa nepredstavuje ako prorok, ale jednoducho ako ten, kto prorocky volá ľudí k obráteniu, a preto obnovuje a aktualizuje mesiášsky prísľub Starého Zákona. O Mesiášovi hovorí: „Medzi vami stojí Ten, ktorého nepoznáte".¹⁷ Aj keď toto vyhlásenie obsahuje predpoveď, Ján zostáva verný prorockému modelu, ktorý nemá predpovedať budúcnosť, ale oznamovať, že nastal čas obrátiť sa. Jánova výzva je výzvou pre Izrael, aby sa vrátil k sebe a obrátil sa, aby v hodine spasenia spoznal toho, ktorého Izrael vždy očakával a ktorý je teraz tu. Ján zosobňuje preto posledného z prorokov minulosti a potom špecifickú ekonómiu nádeje Starého Zákona. Čo príde potom, bude iný druh proroctva. Z tohto dôvodu možno Krstiteľa nazvať posledným prorokom Starého Zákona. To však neznamená, že po ňom je proroctvo ukončené. Pretože by to bolo v rozpore s učením sv. Pavla, keď vo svojom prvom liste Solúnčanom hovorí: „Ducha neuhášajte, ani nepohŕdajte darom proroctva“.¹⁸

V istom zmysle je rozdiel medzi proroctvami Nového a Starého zákona pre samotnú skutočnosť, že Kristus vstúpil do dejín. Ale ak sa pozrieme na samotnú podstatu proroctva, ktoré má Cirkvi vnuknúť Slovo, ktoré počul od Boha, zdá sa, že to vôbec nie je rozdiel...

RATZINGER: Áno, rozdiel je v skutočnosti v základnej spoločnej štruktúre. Rozdiel spočíva vo vzťahu k Kristovi, ako k Tomu, ktorý prichádza, k Tomu, ktorý už prišiel alebo ktorý sa ešte má vrátiť. Dôvod, prečo je čas Cirkvi na štruktúrnej rovine rovnaký ako v Starom Zákone alebo aspoň veľmi podobný a v ktorej spočíva jej novosť, si zaslúži , aby sa ďalej študoval.

V teológii často vidíme tendenciu radikalizovať rozdiely medzi Starým a Novým zákonom. Tento spôsob prezentácie rozdielov sa často javí ako umelý, založený na abstraktných princípoch, a nie na faktických prvkoch ...

RATZINGER: Radikalizácia rozdielov bez toho, aby sme chceli vidieť úzku jednotu histórie Boha s ľuďmi, je chybou, ktorú Cirkevní otcovia nerobili. Oni navrhli trojstrannú schému „umbra, imago, veritas“, v ktorej je Nový Zákon imago. Starý a Nový zákon teda nie sú postavené proti sebe ako tieň a skutočnosť, ale vnútri triády tieň, obraz a skutočnosť, očakávanie definitívneho naplnenia je udržiavané nažive a čas Nového zákona, čas Cirkvi je vnímaná ako postranná rovina, vyvýšená, stále však na ceste zasľúbenia. Zdá sa mi, že tento bod nebol doteraz dostatočne zohľadnený. Cirkevní otcovia kládli silne zdôrazňovali prechodný charakter Nového zákona, v ktorom ešte nie sú splnené všetky prisľúbenia. Kristus prišiel v tele, ale Cirkev ešte stále čaká na svoje plné Zjavenie v sláve.

Možno je to ďalší dôvod, prečo spiritualita mnohých prorockých postáv nesie eschatologickú značku ...

RATZINGER: Myslím si - bez toho, aby som čokoľvek priznal k zanietenie veciam apokalyptickým - že to v podstate patrí k prorockej povahe. Prorokmi sú tí, čo ukazujú kresťanský rozmer nádeje. Sú to kanály prístupu k tomu, čo sa ešte musí stať, a tak nám umožňujú vyjsť za hranice času a dosiahnuť to, čo je podstatné a definitívne. Tento eschatologický charakter, táto snaha ísť ponad čas, je určite súčasťou prorockej spirituality.

Ak nastavíme prorockú eschatológiu vo vzťahu k nádeji, obraz sa zmení úplne. Už to nie je posolstvo, ktoré vzbudzuje strach, ale posolstvo, ktoré otvára horizont, v ktorom celé stvorenie, prisľúbené skrze Krista, sa napĺňa...

RATZINGER: To, že kresťanská viera nevzbudzuje strach, ale prekonáva ho, je základným faktom. Tento princíp musí byť základom nášho svedectva a našej spirituality. Ale vráťme sa na chvíľu k tomu, čo sme už povedali. Je mimoriadne dôležité spresniť, v akom zmysle je kresťanstvo splnením prísľubu a v akom zmysle nie je. Myslím si, že medzi súčasnou krízou viery a nedostatočným objasnením tejto otázky existuje úzka súvislosť. Existujú tu tri neoddeliteľne späté riziká. Prvým je, že prisľúbenia Starého zákona a očakávania spásy ľudí sa vidia iba imanentným spôsobom v zmysle nových a lepších štruktúr, dokonalej efektívnosti. Takto chápané kresťanstvo sa ukázalo byť jednoducho porážkou. Z tejto základnej perspektívy sa uskutočnil pokus nahradiť kresťanstvo ideológiami viery v progres a potom ideológiami nádeje, ktoré sú iba variáciami marxizmu. Druhým nebezpečenstvom je vidieť kresťanstvo ako niečo, čo je spojené výlučne s posmrtným životom, niečo čisto duchovné a individualistické, čím sa popiera úplnosť ľudskej reality. Tretím nebezpečenstvom, ktoré hrozí najmä v čase krízy a historických zvratov, je v nachádzaní útočiska v zanietení sa apokalyptickými vecami . Ako protiváhou voči tomu všetkému je stále naliehavejšie, aby autentická štruktúra prisľúbenia a naplnenia, ktorá je súčasťou kresťanskej viery, bola prezentovaná zrozumiteľným a prijateľným spôsobom.

Človek si často všimne veľké napätie medzi čisto kontemplatívnym a apofatickým mystizmom a prorockým mysticizmom slov. Karl Rahner¹⁹ poukázal na toto napätie medzi týmito dvoma typmi mysticizma. Niektorí tvrdia, že kontemplatívny a apofatický mystizmus je z týchto dvoch najvnešenejší, čistejší a duchovnejší. Niektoré pasáže Jána Kríža sú vysvetľované v tomto svetle. Iní si myslia, že apofatický mysticizmus je v konečnom dôsledku kresťanstvu cudzí, pretože kresťanská viera je v podstate náboženstvom Slova.²⁰

RATZINGER: Áno, povedal by som, že autenticky kresťanský mysticizmus má tiež misijný rozmer. Nesnaží sa iba pozdvihnúť jednotlivca, ale mu zverí úlohu, ktorá ho privádza do kontaktu v Duchu so Slovom, s Kristom, s Logosom. Tento moment silno zdôrazňuje Tomáš Akvinský. Pred Tomášom sa hovorilo: najprv mních, potom mystik alebo kňaz a potom teológ. Tomáš to neakceptuje, pretože mystický mandát sa napĺňa v misii. A misia nie je najnižšou priečkou života, ako, naopak, si myslel Aristoteles. On veril, že intelektuálna kontemplácia je najvyššou priečkou života, ktorá preto nepozná žiadnu ďalšiu misiu. Tomáš hovorí, že to nie je kresťanský pojem, pretože najdokonalejšou formou života je zmiešaný druh, to znamená mysticizmus a misia v službe Evanjelia. Terézia z Avily vysvetlila tento pojem veľmi jasne. Ona kladie mysticizmus do súvislosti s kresťanstvom, čím mu dáva misijnú štruktúru. Týmto ja nechcem vylúčiť, že Pán môže inšpirovať kresťanských mystikov, ktorí nemajú vnútri Cirkvi nijakú misiu; ale upresnil by som, že kristológia ako základ a miera všetkého kresťanského mysticizmu (Kristus a Duch Svätý sú neoddeliteľní) poukazuje na inú štruktúru. Ježišovo „tvárou v tvár“ s Otcom zahŕňa Jeho „bytie pre druhých“, to obsahuje v sebe „bytie pre všetkých“. Ak je mysticizmus v podstate vstupom do spoločenstva s Kristom, toto „bytie pre“ je konotáciou zvnútra.

Mnoho kresťanských prorokov, ako je Katarína Sienská, Brigita Švédska a Faustina Kowalská, pripisujú svoje prorocké rozhovory Kristovým zjaveniam. Tieto zjavenia sú často teológiou definované ako súkromné zjavenia. Tento pojem sa však javí ako veľmi zjednodušujúcim, pretože proroctvo je vždy pre celú Cirkev a nikdy nie je čisto súkromné ...

RATZINGER: V teológii pojem „súkromný“ neznamená, že ide iba o dotyčnú osobu a nikoho iného. Ide skôr o vyjadrenie stupňa dôležitosti, ako je to napríklad v prípade „súkromnej omše“. To znamená, že „zjavenia“ kresťanských mystikov a prorokov nemôžu nikdy ašpirovať na rovnakú úroveň ako biblické Zjavenie; môžu k nemu len viesť a musia sa ním merať. To však neznamená, že tieto typy zjavenia nie sú pre Cirkev ako celok dôležité. Lurdy a Fatima sú dôkazom toho, že sú dôležité. V konečnom dôsledku sú iba apelovaním na biblické Zjavenie, a preto sú dôležité.

Dejiny Cirkvi dokazujú, že nič z toho sa nestane bez ujmy na jednej alebo druhej strane. Ako by ste vysvetlili túto dilemu?

RATZINGER: Vždy to tak bolo. Prorocké pôsobenie nemôže byť bez vzájomného utrpenia. Prorok je povolaný špecifickým spôsobom k napodobňovaniu utrpenia: jeho skutočným meradlom je byť pripravený trpieť a zdieľať kríž s Kristom. Nesnaží sa presadzovať seba. Jeho posolstvo sa potvrdzuje a stáva sa plodným na kríži.

Je frustrujúce vidieť, že väčšina prorockých osobností Cirkvi bola počas ich života odmietnutá. Zdá sa, že pozícia kritiky alebo odmietnutie je takmer nevyhnutné. Toto je prípad väčšiny kresťanských prorokov a prorokýň ...

RATZINGER: Áno, je to pravda. Ignáca z Loyoly bol uväznený a to isté sa stalo aj Jánovi z Kríža. Brigita Švédska bola na hrane odsúdenia na Bazilejskom koncile. Ale podľa tradície je Kongregácia pre náuku viery v prípade mystických tvrdení veľmi opatrná. Tento postoj je koniec koncov viac ako odôvodnený vzhľadom na to, že existuje veľa falošného mysticizmu a veľa patologických prípadov. Preto je veľmi kritický postoj nevyhnutný, aby sme sa vyhli každému riziku senzáciechtivého fantazírovania a povery. Mystické sa prejavuje v utrpení, v poslušnosti a schopnosti vytrvalosti. Tak tento hlas pretrváva, ako plynie čas. Pokiaľ ide o Cirkev, ona musí byť opatrná, aby „nezabíjala prorokov“,²¹ ak sa chce vyhnúť pokarhaniu.

Táto posledná otázka by mohla byť trochu uvádzať do rozpakov. Týka sa súčasnej prorockej postavy - grécko-pravoslávnej Vassuly Ryden. Mnohí veriaci a mnohí teológovia, kňazi a biskupi katolíckej cirkvi ju považujú za Kristovho posla. Jej posolstvá, ktoré sú preložené do 34 jazykov od roku 1991, sú známe po celom svete. Kongregácia pre náuku viery sa však vyjadrila v tejto veci negatívne. Notifikáciu z roku 1995 o nejasných bodoch ako aj o pozitívnych aspektoch jej spisov niektorí komentátori interpretovali ako odsúdenie. Je to v skutočnosti tak?

RATZINGER: Dotkli ste sa veľmi problematickej otázky. Nie, Notifikácia je varovaním, nie odsúdením. Zo striktne procedurálneho hľadiska nesmie byť žiadna osoba odsúdená bez súdneho konania a bez možnosti vyjadriť najprv svoje názory. Hovoríme, že existuje veľa vecí, ktoré nie sú jasné. Existuje niekoľko diskutabilných apokalyptických prvkov a ekleziologických aspektov, ktoré nie sú jasné. Jej spisy obsahujú veľa dobrých vecí, ale zrno a plevy sú zmiešané. Preto sme pozvali katolíckych veriacich pozerať na to všetko rozvážne a merať to podľa meradla neustálej viery Cirkvi.

Pokračuje proces objasnenia otázky?

RATZINGER: Áno, a počas procesu objasňovania musia byť veriaci opatrní a zachovávať rozlišujúci postoj. Niet pochýb o tom, že v spisoch existuje vývoj, ktorý, zdá sa, ešte sa nezavŕšil. Musíme pamätať na to, že byť schopný vytvoriť si slovo a obraz vnútorného kontaktu s Bohom, a to aj v prípade autentického mystika, vždy závisí od možností ľudskej duše a jej obmedzení. Neobmedzená dôvera by sa mala vkladať iba do skutočného Slova Zjavenia, s ktorým sa stretávame vo viere, ktorú predkladá Cirkev.

Poznámky