Rev. Gavin Ashenden, (LL.B. B.A., M.Th, D.Phil)

Kanonik a prednášajúci v odbore Psychológia náboženstva na Univerzite v Sussexe
Kaplan biskupa v Chichsteru
Diecézny poradca náboženstva New Age
Člen generálnej synody anglikánskej cirkvi

Osobné svedectvo z ekumenickej púti Pravého Života v Bohu v roku 2007

Každá púť sa odvíja na niekoľkých úrovniach naraz: miesta, modlitba, očistenie a ľudia. Tak to bolo aj tentoraz.

MIESTA

Asi je to prvotný aspekt púte. Navštevujeme miesta, ktoré boli dôležité v histórii a živote Cirkvi, a konáme púť skrze čas a priestor. Každý to môže vnímať odlišne, ale jedno alebo dve miesta majú pre každého z nás zvláštny význam. Bolo úchvatné, keď sme videli hroby v Kapadocii, kde sa kresťania ukrývali v časoch prenasledovania. Nikdy predtým som nevidel takú krajinu.

Najviac ma ale zasiahlo miesto domčeku Panny Márie v Efeze. Veľa ľudí hovorilo o sile tohto miesta. Neviem, čo som hľadal. Posolstvá Pravého Života v Bohu mi otvorili oči, aby som videl dôležitosť Panny Márie, Matky Božej. Keď idete na púť, tak viete, že sa váš pohľad rozšíri, rozjasnie a niekedy celkom zmení. Ako anglikán som vedel, že Mária je dôležitá z teologického hľadiska. Vždy som si vážil Jej titulu Theotokos, Bohorodička. O svojom blízkom vzťahu k Nej hovorili skôr iní lňazi a ľudia, než ja. Bol som tým zaskočený a myslel som si, že je to súčasť psychologickej stránky, spôsob vyrovnania sa s ženstvom.

V posolstvách som zistil, ako živá, dôležitá a potrebná bola Panna Mária. A uvedomil som si, že by to už nemalo byť predmetom osobnej preferencie, ale malo by sa to stať niečím silnejším v mojich modlitbách a v mojom vzťahu k Pánovi. Jej domček a celé to miesto sa silne odrážalo v mojom rozvíjajúcom sa povedomí. Na mieste panovala zvláštna sila farieb. Zdalo sa mi, že vzduch bol viac prežiarený. Tráva nezvyčajne žiarila. Bola svieža, výdatná, sýto a jasne sfarbená. Slávenie Eucharistie bolo radostné. Nebola to dynamika skupiny. Jednoducho nám to bolo dané, že to prenikalo do hĺbky v Bohu. Toto miesto to skytalo, čo znamená, že to dávala Panna Mária. Miesto neposkytuje mimoriadnu blízkosť Pánovi a Jeho Matke, ale ukazuje, do akých hĺbok sme povolaní. Snáď našimi modlitbami a pozornosťou im môžeme dovoliť, že navštívené miesta sú širšími a honosnejšími bránami do Božieho Kráľovstva.

Ešte než som vedel, že prichádzame do Izmiru, Efezu, v mysli mi znela ozvena piesne Veľká je Diana Efezanov. Z Písma a histórie je jasné, že Efez bol skvelým mestom, pochopiteľne s veľkou dôležitosťou. Keď som zostupoval hlavnou ulicou, vzrástla moja úcta k sv. Pavlovi. Aká je to odvaha a svätosť, byť tu s Písmom v ruke a zakúšať túto silu, dobro a záujem, je to potom veľmi uchvacujúce, ako opisujú Skutky, a stretávame sa so vzkrieseným Kristom ... aká odvaha a aká svätosť.

Najviac ma oslovil ostrov Patmos. Môže to byť moja predstavivosť, ale cítil som, ako by bol nad Tureckom sivý závoj, ktorý sa začal dvíhať, keď sme plávali ku gréckym ostrovom. Zdalo sa to byť skôr metafyzické, ako atmosférické. Ale čokoľvek to bolo, bolo to skutočné a bolo to niečo viac ako počasie.

Po obrátení som ako mladý študent práva stretol anglikánskeho kňaza, ktorý mi rozprával o Patmosu. Keď išiel na Patmos a sedel v jaskyni sv. Jána a čítal knihu Zjavenia v gréčtine, zažil hlbokú obnovu. Pomyslel som si, že raz by som to tiež chcel podniknúť. Ten deň konečne nastal o 30 rokov neskôr.

Púť tiež zmenila môj postoj k poslednej biblickej knihe. Medzi teológmi sa dlho diskutovalo o tom, že Apokalypsu a štvrté Evanjelium nenapísal rovnaký autor. A ak Ján, miláčik Pána, napísal štvrté Evanjelium, potom iný Ján napísal Apokalypsu. Ale na základe mojej skúsenosti na Patmosu som začal informovať svoje okolie o pôsobení Nebeského Kráľovstva.

Argumentom je, že štýl písania, gramatika, slovná zásoba, vplyv gréčtiny, sú veľmi odlišné medzi týmito dvoma textami. V tradícii je známy sekretár sv. Jána, aj keď v akademických kruhoch nie je považovaný za vierohodného. Možnosť, že zodpovednosť za to náleží zapisovateľovi sv. Jána, ktorý to spísal, mi túto knihu vrátila ako zdroj zjavenia a inšpirácie. Bola vrátená na moju teologickú mapu. Dôležitejší pre mňa bol objav, že v určitých miestach posolstiev Pravého Života v Bohu Pán cituje z Apokalypsy. Moje teologické myslenie sa zmenilo. Pokiaľ má Ježiš pravdu, ja musím byť na zlej ceste. Posolstvami som vedený k novému zmyslu pre metaforu a nadsádzku, ktorá je dôležitým bodom Evanjelia, ale v posolstvách je živšia a jasnejšia.

Tiež som si zle predstavoval jaskyňu! Myslel som, že to bude tradičná jaskyňa na pobreží. Bola ale skôr ako lono vo svahu kopca.

MODLITBA

Zaznamenal som posun vo skúsenosti slávenia Eucharistie. Udivilo ma, že pred mojimi očami sa môže diať taká vec. Arcibiskup sa úctivo podieľa na Eucharistii, ktorej predsedá anglikánsky biskup Jeruzalema. Nemôžem pre to nájsť slová. Uzdravenie toľkých nepochopení a nepriateľstiev.

Na minulej púti v roku 2005 som toto spoločné slávenie videl ako budúce prorocké svedectvo, ktoré si Boh želá, ale ktoré sa v Cirkvi splní za dlhú dobu niekedy v budúcnosti. Tentoraz mi to pripadalo tak povedané celkom normálne. Bolo to niečo viac ako odchýlka od toho bežného, čo sme vo svojich rôznych denomináciách robili, toto spoločenstvo okolo oltára bola Cirkev. Bolo to normálne a skutočné. Ako keď sa o Vianociach zíde okolo jedného stola rodina, ktorá bola rozosiata po celom svete a dlho nebola v kontakte. Nie sme Cirkev bez ostatných.

Počas púte vyvstáva otázka, nakoľko je správne vynechať teologické otázky, ktoré tvoria cestu ku sviatostnej jednote. V posolstvách nachádzame, že Pán odkláňa naše zaujatie teológiou. Eucharistia sa slávila každý deň odlišnými cirkvami - katolíckou, pravoslávnou, anglikánskou. Všetko bolo prestúpené Duchom Svätým. Z toho vyplynula odpoveď, že jednota musí byť najprv okolo oltára. Namiesto Eucharistie a našej teológie o sviatostiach a cirkevnej politiky, tu bola uzdravená Cirkev. Pánove obnovené Telo, sláva oddelených prameňov, ktoré boli znova spletené. On bol prítomný medzi nami pod spôsobmi chleba a vína, v oddanosti, adorácii a láske. Toto každodenné slávenie Eucharistie zmenilo teologický pohľad v predchuť Nebeského Kráľovstva.

Každé slávenie Svätej Omše malo vlastnú príchuť potešenia. Ale dve z nich mali pre mňa zvláštnu silu. V dome Panny Márie v Efeze boli vzduch i zem nabité sladkosťou, ktorá prúdila do našich modlitieb. A na Turíce na Patmosu, keď som stál nad jaskyňou, v ktorej sv. Jan nazrel do budúcnosti času a priestoru. Boli sme vtiahnutí do úmyslov nášho Pána a zahliadli sme Cirkev prorocky zjednotenú, jedinú v Eucharistii, zjednotenú silou lásky.

V tom je veľká hodnota. Keď je doma slávená Eucharistia, rozhliadam sa a hovorím si, kde je zvyšok Cirkvi?

OČISTA

Niečo sa deje, keď čítate posolstvá. Uvedomil som si nejakú vnútornú činnosť. Je to snáď preto, že posolstvá sú rozhovorom s Pánom, a v každom rozhovore sa srdce otvára. Ak sa otvára v dialógu, už nie sme rovnakí, ako sme boli predtým. Zmena môže byť len nepatrne malá, ale došlo k nej.

Počas púte sa zdalo, že sa tento proces zrýchlil. Moja myseľ akademika a kňaza bola zajatá, aby sa stala srdcom adorujúcim spôsobom, ktorý nie je bežný pre môj život. Až dodnes sa čudujem, ako môže byť srdce a myseľ vo vzájomnom priateľstve. Moje vysvetlenie možno nájsť vo výroku pravoslávnych, že pred skutočného Boha prídeme so svojím naozajstným Ja, s mysľou v srdci.

Počas tejto púti sa mnohé z mojich normálnych pohľadov rýchlo zmenili. Srdce malo prednosť. Mám rád, keď myseľ pracuje, ale srdce bolo prednejšie. Myseľ bola pozvaná stanúť v srdci, bola obklopená srdcom. Myseľ stojí v úcte a je stále utišovaná, pretože srdce sa stane prevládajúcim spoločníkom. Na púti bolo srdce povzbudené udivujúcim spôsobom. Mohlo to byť spoločenstvom celej Cirkvi, mohlo to byť modlitbami, ktoré tomu predchádzali. Mohlo to byť dôležitosťou Cirkvi, ktorá bola jedinečne zjednotená v láske a úcte. Čokoľvek to bolo, urýchlilo to vnútorné očistenie, ktoré prináša Božiu prítomnosť.

ĽUDIA

Jednou z najradostnejších stránok púti je očakávanie, akých ľudí nám Pán pošle a k akým ľuďom nás pošle. Obe púti Pravého Života v Bohu vryli do mojej pamäti ľudí, rovnako ako miesta. Náhodne prenesené slová u jedla sa môžu stať dôležitými slovami, ktoré utvára Duch Svätý a ktoré hovoria k situácii, ktorú človek ťažko pozná, alebo sa k nej ani nechcel vyjadriť. Púť sa predlžuje v nekončiace vyznanie vecí, ktoré sú zdieľané, uvoľnené a vtiahnuté do sily Nebeského Kráľovstva. Sú plné múdrosti. Aj menej významné všedné rozhovory boli naplnené láskou, dôvernosťou a prívetivosťou, čo prežiarovalo naše dni. Bez rozprávania o rozhovoroch by bolo ťažké vysvetliť, ako dni boli plné milých stretnutí. Najsilnejšie bolo potešenie, že túžime po láske Pána, po stretnutí s Ním a že chceme zostať v Jeho blízkosti. Bolo to veľmi prirodzené, v bežnom živote, ďaleko od svojich priateľov, si to niekedy pripomínam.

Vo svojom kresťanskom živote som potešený, keď Kristova prítomnosť vyžaruje z očí toho, kto Ho nosí vo svojom srdci. Jedna z najsilnejších spomienok púti je spomienka na jedného alebo dvoch kňazov. Hoci vedeli po anglicky veľmi málo, takmer vôbec, spájalo nás silné puto lásky a veľmi hlboká úcta. Videl som, že nesú Krista vo svojich očiach, mysli a srdci. To bola jednota Cirkvi, Kristovo charizma. Stalo sa mi to potravou na púti Pravého Života v Bohu, rovnako ako pre cestu životom.

Otec Gavin Ashenden.

Kanonik a vysokoškolský učiteľ psychológie náboženstva na Univerzite v Sussexe
Kaplan biskupa v Chichsteru
Diecézny poradca náboženstvo New Age
Člen generálnej synody anglikánskej cirkvi