PREDCHÁDZAJÚCI | OBSAH CDF | ĎALŠÍ | LOAD PDF

Vassuline odpovede CDF prostredníctvom P. Prospero Grecha

Otázka 2: Môj vzťah pravoslávnej kresťanky k rímskokatolíckej cirkvi

Hlásite sa k pravoslávnej cirkvi a často vyzývate kňazov a patriarchov, aby uznali pápeža a zmierili sa s rímskokatolíckou cirkvou. Z tohto dôvodu, bohužiaľ, nie ste prijímaná v niektorých krajinách Vášho vlastného presvedčenia. Prečo robíte túto misiu? Aká je Vaša predstava o rímskom biskupovi a ako vidíte budúcnosť jednoty kresťanov? Človek má občas dojem, keď číta Vaše knihy, že stojíte akoby nad oboma cirkvami, bez toho aby ste sa angažovala pre jednu z nich. Zdá sa napríklad, že pristupujete k Svätému Prijímaniu ako v katolíckych, tak aj v pravoslávnych kostoloch, ale pokiaľ ide o stav manželský, zachovávate prax podľa 'oikonomia'. Ako už som povedal, tieto postrehy nie sú mienené ako kritika Vašej osoby, pretože nemáme v žiadnom prípade právo vynášať súd nad Vaším svedomím, ale Vy iste chápete našu starosť o katolíkov, ktorí čítajú "Pravý Život v Bohu", a ktorí by si mohli interpretovať tieto postoje mylne a mohli by mať pokušenie prehliadať učenie svojej vlastnej cirkvi.

Motivácie, prečo som sa začala zaoberať týmto dielom jednoty.

Neverím tomu, že by som mala niekedy odvahu alebo túžbu privádzať pravoslávnych veriacich k zmiereniu, po ktorom túži náš Pán, keby som nezakúsila Jeho prítomnosť, a ani by som nemala silu odolávať kritike a prenasledovaniu, ktoré som od nich zakúsila. Úplne v začiatkoch Božieho pôsobenia som bola zmätená a bála som sa toho, že žijem v omyle; táto neistota bola naozaj najväčším krížom, pretože som nikdy pred tým vo svojom živote nepočula o tom, že by Boh mohol priamo hovoriť k ľuďom našej doby a nemala som nikoho, koho by som sa na to mohla opýtať. Kvôli tomu som sa snažila s tým bojovať, ale táto skúsenosť ma neopúšťala a neskôr som sa pomaly uisťovala v tom, že to všetko je Božie dielo, pretože som v tom začala vidieť Božiu ruku. A preto som sa prestala báť stáť tvárou v tvár odmietaniu a kritike a teraz mám absolútnu dôveru v nášho Pána a viem, že tam kde je môj nedostatok, tak On to doplní a aj napriek mojej nedostatočnosti, Jeho diela skončia vždy víťazne.

Oslovovanie pravoslávnych kňazov, mníchov a patriarchov, aby uznali pápeža a aby sa úprimne zmierili s rímskokatolíckou cirkvou, nie je ľahká úloha, ako hovorí náš Pán v jednom z posolstiev; je to ako keď sa snažíme plávať proti silnému prúdu. Avšak potom, čo som videla, ako náš Pán trpí pre naše rozdelenie, nemohla som odmietnuť Jeho prosbu niesť tento kríž; preto som prijala túto úlohu spojenú v minulosti aj v súčasnosti s mnohými skúškami ohňom.

Pýtali ste sa ma: "Prečo som sa začala venovať tejto misii?" Mojou odpoveďou je, že ma k tomu vyzval Boh. Ja som tomu uverila a prijala som to; preto chcem plniť Božiu vôľu. Jedny z prvých Kristových slov boli: "Ktorý dom je dôležitejší, tvoj dom alebo Môj Dom?" Odpovedala som: "Tvoj Dom Pane." On povedal: "Oživ Môj Dom, ozdôb Môj Dom a zjednoť ho."

Niektorí predstavitelia gréckej pravoslávnej hierarchie ma celkom odmietajú, za prvé pretože mi neveria,¹ za druhé pretože som žena a za tretie pretože by žena nemala hovoriť. Niektorí mnísi ma podozrievajú a hovoria, že som zrejme trójskym koňom poslaným a plateným pápežom alebo že som dokonca unitárka. Mnohí nechcú počuť o zmierení ani o ekumenizme. Považujú za herézu, keď sa modlím s rímskokatolíkmi. Toto je dôvod, prečo ma vidia ako tú, ktorá je nad oboma cirkvami, bez toho, aby sa angažovala pre jednu z nich. Ja sa plne a bezhranične hlásim k svojej cirkvi, ale to nie je heréza ani hriech, ak žijem ekumenicky a modlím sa s ostatnými kresťanmi za jednotu. Kľúčom k jednote, podľa nášho Pána v posolstvách, je pokora a láska. Veľa ľudí v cirkvách ešte nemá tento kľúč. Mnoho gréckych ortodoxných laikov rovnako ako obyčajný miestny kňaz alebo mních žijúci vo vzdialenom kláštore považujú do súčasnosti rímskokatolícku cirkev za heretickú a nebezpečnú; učia sa to od svojho narodenia a to je zlé. Ale ja verím tomu, že ich tvrdosť môže byť premenená skrze silu Ducha Svätého, ktorý urobí vďaka modlitbám verných, že sa sklonia. Na našich zhromaždeniach sa modlíme k Bohu o túto premenu srdca.

Aj keď nejde o to, aby sa sklonili len oni. Každý sa musí skloniť s pokorou a láskou. Ľudia každej cirkvi by mali byť ochotní zomrieť sami sebe a svojej tvrdosti a potom skrze tento prejav pokory a poslušnosti voči pravde zažiari v nich Kristova prítomnosť. Myslím si, že skrze tento prejav pokory budú zmyté minulé aj súčasné chyby cirkví a bude dosiahnutá jednota. Nikdy nestrácam nádej v oslovovaní pravoslávnych, a preto sa k nim stále vraciam, aby som im vydávala svoje svedectvo. Vo svojom svedectve im pripomínam slová nášho Pána: "Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že ty si ma poslal." (Ján 17,21) Napriek mnohým prekážkam bolo týmto spôsobom utvorených niekoľko ekumenických modlitebných skupín v Aténach a na Rodhose, v ktorých sú tiež pravoslávni kňazi. Všetky tieto modlitebné skupiny začínajú modlitbou Ruženca a potom sú ďalšie modlitby. Aj keď som sa zmienila o istých prekážkach, nezakúšam iba odmietanie od hierarchie ortodoxnej cirkvi, ale náš Pán mi daroval aj nezanedbateľný počet priateľov z ich radov.

Rímsky biskup.

Náš Pán mi dal vnútornú víziu troch železných prútov symbolizujúcich tri hlavné kresťanské cirkvi: katolícku, pravoslávnu a protestantskú; vyzval ich, aby sa stretli sklonením hlavy, takže aby sa mohli stretnúť, musia sa skloniť. Táto pasáž hovorí o postoji, ktorý je potrebný, aby sme dospeli k jednote, po ktorej túži náš Pán od tej doby, kedy sa modlil k Otcovi: "Aby všetci boli jedno". Táto pasáž z posolstva "Pravý Život v Bohu" nehovorí o jednote na ontologickej úrovni, ale naznačuje, že by nemali byť rozdiely, pokiaľ ide o rozsah, v ktorom si jednotlivé kresťanské skupiny uchovali pravdu udelenú Kristom. A nie je pravda, že toto volanie k pokore medzi kresťanskými bratmi by malo v sebe zahŕňať 'pankresťanský' prístup k jednote a že jednota by sa mala dosiahnuť kompromisom na úkor pravdy (ako obchodník, ktorý zjednáva, keď predáva a kupuje), čo by viedlo k splošteniu a relativizmu pravdy. Naopak som často hovorila o význame nutnosti zachovať vernosť pravde, ale viac ako moje vlastné slová samotné posolstvá sú výzvou, aby sme žili v pravde Evanjelia v Zjavení Ježiša Krista, ako bolo už vyššie uvedené. Posolstvá obsahujú veľa varovaní pred týmto opačným postojom, dokonca sa v nich stretneme so zobrazením 'falošného ekumenizmu', ktorý ako trójsky kôň predstavuje neživý obraz Krista:

Veľa posolstiev o jednote uchováva tieto dva aspekty ekumenizmu: duchovný postoj spojený s pokorou a láskou voči ostatným kresťanom spoločne s nekompromisnou požiadavkou zachovať pravdu Kristovu. Jedným takým príkladom je pasáž, kde Panna Mária hovorí o tkanive jednoty:

Ďalej v tom istom posolstve Ježiš hovorí o pravde: "Vždy bráň pravdu až do smrti. Občas na teba budú útočiť, ale dovolím to len preto, aby tvoja duša zostala čistá a poslušná." (pripomenuté tiež 5.6.1992, 25.9.1997, 22.6.1998, atď.)

Mala som niekoľko stretnutí s katolíckymi kňazmi v Spojených štátoch, v Holandsku a vo Švajčiarsku zvlášť s tými, ktorí sú veľmi liberálni a sú aj veľmi proti pápežovi. Musela som obhajovať Petrov stolec a vysvetľovať im to skrze pôsobivé posolstvá od Krista, ktoré vyjadrovali, ako zmätená je ich myseľ. Nakoniec mnohí z týchto kňazov prišli za mnou a povedali mi, že si vážia tohto objasnenia. Tiež sa našiel jeden či dva, ktorí so mnou nesúhlasili a povedali mi, že som viac katolícka ako katolíci ... Hoci existuje veľa pasáží o jednote medzi cirkvami, existuje tiež niekoľko posolstiev, ktoré sú určené pre katolíckych kňazov, ktorí sa búria proti pápežovi a snažia sa ich priviesť k vernosti voči nemu. Tu je jeden príklad:

Ďalšie posolstvo hovorí o budúcej jednote ešte jasnejšie:

Iná posolstvo hovorí o pápežovi ako o námestníkovi Krista alebo námestníkovi Cirkvi, tu je príklad:

Knihy neobsahujú žiadny odkaz na to, ako sa bude úloha Petra vzťahovať k rolám rôznych patriarchálnych biskupských stolcov, a tak o tom nemôžem hovoriť. Ale som si vedomá toho, že pápež sám sa vo svojej encyklike "Ut unum sint" otvára tejto diskusii:

Tá istá encyklika potvrdzuje nevyhnutnosť nového zjednotenia Východu a Západu a pritom zachovania určitých rozdielov medzi týmito komunitami:

Hoci sa v knihách nehovorí o štrukturálnych otázkach týkajúcich sa východu a západu, existuje v nich veľa odkazov na význam východnej cirkvi. A tak nekompromisné zdôraznenie významu úlohy Petra je v neskorších posolstvách späté s pohľadom na očakávanú duchovnú obnovu z východnej cirkvi. Tým sa stáva ešte zreteľnejšie, prečo Telo Kristovo potrebuje dýchať oboma pľúcami - a to činnosťou západnej a východnej cirkvi:

Ďalšie podobné posolstvo:

Ďalšie posolstvo hovorí o úlohe Východu pri spojení oboch domov, spojení Kristovho Tela:

Toto posolstvo opäť nič neubiera z úlohy a autority Petra, ale zdôrazňuje význam spojenia východnej a západnej časti Kristovho Tela, aby svet uveril.

Budúcnosť kresťanskej jednoty.

Hoci posolstvo potvrdzuje primát Petra, biskupa rímskeho, známeho ako v pravoslávnej, tak v katolíckej tradícii, nehovorí nič o jurisdikcii. Myslím, že som nebola povolaná hovoriť na túto tému, a tak sa toho vzdávam.

Som povolaná, aby som potvrdzovala význam pápeža a bránila jeho stolec proti všetkým, ktorí ho nepočúvajú a búria sa proti nemu, pretože týmto spôsobom mám povzbudzovať stavbu a posilňovať vnútorné putá jednoty. Môj hlavný postoj k jednote je skrze vnútorný život. Posolstvo je výzvou k jednote, ako 'intra nos', tak 'extra nos' - volaním na to, aby sme posilnili duchovnú dynamiku jednoty, ako vnútri konkrétnych cirkví, tak medzi nimi.

Neviem ako budú vyzerať budúce štruktúry zjednotenej cirkvi, pretože Pán sa rozhodol o tom nehovoriť a ani mi nedal zvláštnu milosť vhľadu v tejto záležitosti, ale myslím si, že sa to stane skrze duchovnú cestu. V tomto zmysle mi bola daná milosť zakúsiť niečo z budúcej jednoty na našich ekumenických stretnutiach.

V marci 2000 dovolil Pán našim modlitebným skupinám, aby sme sa stretli na mieste Jeho narodenia v Betleheme. Na medzinárodné stretnutie modlitby za pokoj a jednotu prišlo na 450 ľudí z celého sveta; áno z viac ako z 50 rôznych krajín a 12 rôznych cirkví. Zhromaždili sme sa ako jedna rodina. Na stretnutie prišlo 75 duchovných z 12 rôznych cirkví. Rovnako sa k nám pripojili ďalší kňazi zo Svätej zeme, ktorí sa dozvedeli o tomto modlitebnom stretnutí. Toto ekumenické stretnutie koordinovali niektorí Židia a Palestínčania, ktorí boli oslovení knihami "Pravý Život v Bohu". Uverili v spásu skrze Krista a v Jeho vykupiteľský plán pre našu dobu a dobrovoľne sa prihlásili k organizačnej príprave tohto stretnutia. Keď človek vie, ako Židia a Palestínčania v súčasnosti proti sebe bojujú, ich zmierenie je znamením sily Ducha Svätého, ktorý spojil tieto dva národy pre prácu na modlitebnom stretnutí za mier medzi rozdelenými kresťanmi. Ako stojí v Písme Svätom "Ovocie spravodlivosti zožnú u Boha tí, čo šíria pokoj." (Jak 3,18) Toto je poučením pre nás všetkých.

Zakúsili sme predchuť jednoty, ktorá bude jedného dňa medzi kresťanmi. Predstavení rôznych cirkví nám predniesli príhovory o jednote. Ich reč znela, akoby prichádzala z jedných úst a z jednej mysle. Počas týchto príhovorov sme všetci pocítili veľkú túžbu po zjednotení. Mohli sme vidieť a sledovať smäd po jednote u laikov aj u duchovných, ale súčasne sme tiež vnímali, aké veľké rany spôsobilo naše rozdelenie na Mystickom Tele Kristovom.

Väčšina z nás je unavená týmto rozdelením, pretože to nezodpovedá Božiemu zákonu lásky. Kristus sa cíti ešte viac unavený, keď nás vidí rozdelených. Výkriky radosti nás všetkých z týchto národov, ktoré sa spojili a vyzývali k úplnej jednote medzi kresťanmi, ukázali, že toto rozdelenie nie je len hriechom, ale aj negatívnym svedectvom. Vôbec najväčším hriechom proti jednote je skutočnosť, že slávime Veľkú noc v rozličnú dobu. Aké krásne to bude, až všetci budeme spoločne volať v jeden deň: "Christos anesti." Všetci povieme: "Nech sa stane Tvoja Vôľa ako v nebi, tak na zemi ..." Ježiš Kristus nás spojil Svojou Krvou, ako môže niekto poprieť túto jednotu? "Veď on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral rozdeľujúci múr nepriateľstva, keď zbavil platnosti zákon prikázaní s jeho nariadeniami, aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj." (Ef 2,14-15) Ako môžeme povedať "nie" Bohu, ak On nás chce zjednotiť? Je to kvôli tomu, že naše srdcia zaľahla slepota? Zabudli sme na slová svätého otca, keď povedal: "prvky, ktoré nás zjednocujú ďaleko prevažujú nad tými, ktoré nás rozdeľujú"? Takže by sme mali uchopiť tieto prvky a použiť ich, aby sme pripravili cestu k úplnej jednote.

Svätá Eucharistia a eucharistické zdieľanie.

V katechizmu katolíckej cirkvi je povedané s odkazom na sv. Augustína o Eucharistii nasledujúce:

Pán na nás nalieha, aby sme sa zmierili a zjednotili. Som presvedčená rovnako ako jeden dobre známy katolícky kardinál, ktorý nedávno povedal jednému pravoslávnemu kňazovi, môjmu priateľovi z New Yorku, ktorý navštívil Omšu slúženú kardinálom, že určite je možné opäť získať jednotu okolo Pánovho stola medzi katolíkmi a pravoslávnymi, pretože zdieľame tie isté sviatosti a máme doslova tú istú vieru, aj keď používame rozdielne výrazové prostriedky pre vyjadrenie našej viery a zbožnosti. V planúcej láske nášho Pána som zakúsila Jeho hlbokú túžbu po dokonalej jednote Jeho Tela a verím, že veľmi trpí nedostatkom lásky a spoločenstva (communion). A tak nemám žiadnu väčšiu túžbu, ako vidieť Jeho Telo znova spojené a som presvedčená, že my kresťania, ak skutočne milujeme Krista, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme prispeli k zmiereniu oddelených údov Kristovho Tela.

Ale zatiaľ viem, že toto zjednotenie nebude ľahké, pretože môže nastať len skrze zázrak nášho Pána, sami však musíme urobiť všetko, čo môžeme, aby sme sa priblížili k tejto jednote. On nám sľúbil, že nám dá túto jednotu a bude to dielo Ducha Svätého, ako som raz povedala v roku 1992, že to príde rýchlo ako pád Berlínskeho múru: "Milosrdenstvo a Spravodlivosť pracujú tak zázračne, ako sa to nikdy nestalo po mnoho generácií ... a Jednota k vám príde ako Svitanie a rovnako náhle ako pád komunizmu. Príde od Boha a vaše národy to nazvú Veľkým Zázrakom, požehnaným Dňom vo vašej histórii." (10.1.1990)

Kristova Cirkev je jedna v tom zmysle, že Kristus má len jedno Sväté Telo. Rozdelení sú ľudia v cirkvi. Ak sa kresťanom podarí prekonať negatívne prekážky, ktoré ich rozdeľujú, prekážky, ktoré podľa Písma bránia naplneniu jednoty vo viere, láske a vzájomnej úcte, Otec vyslyší modlitbu, ktorú vyslovil Jeho Boží Syn: "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Ján 17,21).

Kým očakávam túto milosť, snažím sa čo možno najlepšie zachovávať princípy v súčasnom stave vecí a som presvedčená, že ponechávam svedomie príslušníkov akejkoľvek cirkvi v slobode. Vo Vašej otázke stojí, že "človek má občas dojem, keď číta Vaše knihy, že stojíte akoby nad oboma cirkvami, bez toho aby ste sa angažovala pre jednu z nich ..." Pokiaľ ide o písomné dielo, nie je dôvod mať dojem, že stojím nad oboma cirkvami. Ako píšete, zdá sa, že sa viac jedná o praktickú rovinu.

Pokiaľ ide o to, ako praktizujem svoju vieru, som pravoslávna kresťanka a plne sa hlásim k svojej Cirkvi. Kedykoľvek je v mojej blízkosti pravoslávny kostol, nikdy nezabudnem ísť na nedeľnú Omšu, s výnimkou miest, kde nie je žiadny, ako napríklad v Dháke v Bangladéši, kde som žila. Kým som prišla do Ríma, kde bývam teraz, žila som 11 rokov vo Švajčiarsku. Každú nedeľu som chodila do nášho pravoslávneho kostola, a grécky kňaz z Luisiany, P. Alexander Iossifides, je toho svedkom, taktiež veriaci, ktorí boli v kostole a pravidelne ma tam videli, pokiaľ som nebola na cestách. Na mojich cestách v cudzine sa občas stalo, že do stanoveného programu, v rámci ktorého som mala vydávať svoje svedectvo, zaradili katolícki kňazi či biskupi toho miesta Svätú Omšu; v takom prípade ostávam s ľuďmi na Omšu, pretože je súčasťou programu a taktiež pristupujem ku Svätému Prijímaniu.

Tu v Ríme žijem na okraji mesta, v značnej vzdialenosti od gréckeho pravoslávneho chrámu, ktorý sa nachádza v centre. V Tre Fontane sa nachádza pravoslávny slovanský chrám, ktorý som navštevovala, ale bohužiaľ nerozumiem jazyku. Vzhľadom na to, že polovicu času trávim mimo bydliska, dovoľujem si občas pristupovať ku Svätému Prijímaniu v chráme Madona Divino Amore, ktorý je vzdialený 3 km od môjho bydliska. Verím, že II. Vatikánsky koncil mi to umožňuje, pretože je napísané v katechizmu katolíckej cirkvi: "... isté spoločenstvo 'in sacris', vo svätých veciach", teda v Eucharistii, "za vhodných okolností a so súhlasom cirkevnej autority je nielen možné, ale dokonca sa odporúča". (KKC 1399).

V Dekrétu o katolíckych východných cirkvách (Orientalium Ecclesiarium) je napísané: "Pri zachovaní pripomenutých zásad sa môžu udeľovať sviatosti zmierenia, Eucharistie a pomazania chorých východným kresťanom, ktorí sú bez viny odlúčení od katolíckej cirkvi, ak sami o nich žiadajú a sú riadne pripravení ..." (OE 27)

V Kódexu kánonického práva stojí:

Encyklika Ut unum sint pápeža Jána Pavla II. rozvíja toto tvrdenie s odkazom na dekrét o katolíckych východných cirkvách (Orientalium Ecclesiarium):

Pokiaľ ide o vzťah k protestantským cirkvám, je záležitosť zložitejšia. Veľa ľudí vychovaných v protestantskej cirkvi, ktorí čítali "Pravý Život v Bohu", zo svojho slobodného rozhodnutia konvertovalo ku katolíckej cirkvi hlavne kvôli statiam zaoberajúcim sa Eucharistickou sviatosťou. V posolstvách Ježiš nehovorí o platnosti ich sviatostí, ale nalieha na evanjelikov, aby milovali Matku Ježišovu a uznali úlohu Petra:

V ďalšom posolstve Kristus karhá tých kresťanov, ktorí neboli schopní zbadať veľkosť tajomstva Eucharistie a Kristovu Božskú Prítomnosť v nej:

Stav manželský.

Ďalej vo svojej otázke vyjadrujete obavy, že niekedy pristupujem k Svätému Prijímaniu v katolíckom kostole, ako "... starosť o katolíkov, ktorí čítajú "Pravý Život v Bohu", a ktorí by si mohli interpretovať tieto postoje mylne a mohli by mať pokušenie prehliadať učenie svojej vlastnej cirkvi." Výňatkom z kánonického práva, ktorý som už vyššie citovala, sa domnievam, že som v úplnej zhode s cirkevnou praxou katolíckej cirkvi a nevidím dôvod, prečo by mali byť katolíci negatívne ovplyvňovaní.

Nie som zástancom rozvodov a nesnažím sa medzi katolíckymi kresťanmi podporovať názory, že by malo byť dovolené u rozvedených manželstiev uzatváranie nových manželstiev. Môj rozvod a uzavretie nového občianskeho manželstva sa uskutočnilo pred mojím obrátením. Po mojom obrátení som vo svetle posolstiev "Pravý Život v Bohu" zistila, že moja manželská situácia nie je normálna. Avšak nikto okrem mňa o tom nevedel a ja sama som sa rozhodla prejaviť verejnú ľútosť. Odsúdila som svoju vlastnú situáciu v čase, keď o nej nikto nič nevedel. Keď som si uvedomila svoju chybu, vyhľadala som autority svojej cirkvi v Luisiane a podstúpila som proces, v ktorom bolo všetko uvedené do súladu s pravoslávnou cirkevnou praxou, týkajúcou sa manželstva. (príloha 1)

PREDCHÁDZAJÚCI | OBSAH CDF | ĎALŠÍ | LOAD PDF