SK » Svedectvá » Pohľad Církvi » Ďalšie materiály CDF » Kánonické právo »

Kánonické právo

Vážený pane,

Čas od času bývame dopytovaní na informácie ohľadom kánonického postoja rímskych katolíkov, ktorých kňazi a biskupi smerujú svoj nepriateľský postoj voči učeniu a písaniu gréckej ortodoxnej vizionárky Vassuly Ryden.

Podstatné sú nasledujúce skutočnosti: Cirkev nikdy nevyhlásila, že by Vassulino písanie bolo proti jej učeniu. Prefekt Kongregácie pre náuku viery (kardinál Ratzinger) sa vo svojich verejných vyhláseniach vždy starostlivo vyhol tomu, aby povedal, že je v posolstvách Vassuly obsiahnutý teologický omyl alebo blud. Vzdialený od kritiky jej učenia, povedal napríklad kardinál brazílskemu biskupovi, že je možné pokračovať v šírení jej spisov, ale vždy s rozlišovaním. Povedal tiež, že veriaci by mali pokračovať v nahliadaní jej spisov prezieravo a s rozlišovaním. V roku 1998 prijal Svätý Otec Vassulu osobne, a keď mu bola odovzdaná jej posledná kniha, povedal: "Nech jej Boh žehná!" Hlavná téma Vassuliných posolstiev (obnova jednoty medzi kresťanmi) posilňuje neúnavné úsilie pápeža Jána Pavla II. o kresťanskú jednotu.

Podstatné sú nasledujúce body Cirkevného práva:

(I) Povinnosť hľadať pravdu - jedným z najpozoruhodnejších dokumentov II. Vatikánskeho koncilu bola Deklarácia náboženskej slobody Dignitatis Humanae. V paragrafe 2 sa objavuje nasledujúca pasáž:

"Je to v súlade s ich dôstojnosťou ako osôb - tj. obdarených rozumom a slobodnou vôľou, a preto privilegovaných uniesť osobnú zodpovednosť - aby mali, pútaní morálnou povinnosťou, túžbu hľadať pravdu a predovšetkým náboženskú pravdu. Sú tiež viazaní držať sa tej pravdy, akonáhle je známa, a usporiadať celé svoje životy v súlade s požiadavkami pravdy."

"Preto má každý veriaci povinnosť a právo hľadať pravdu vo veciach náboženských a smie si s opatrnosťou a s použitím všetkých vhodných prostriedkov utvárať správne a pravdivé úsudky svedomia."

Tieto zásady inšpirovali kánon 748, ktorý zaväzuje všetky osoby k hľadaniu pravdy, a akonáhle ju pochopia, prijať povinnosť plniť ju, uloženú duchovným právom. Právo zaisťuje ochranu svedomia a imunity voči nátlaku s ohľadom na katolícku vieru. Je obecne uznávané, že tento zákon uchováva pozíciu Deklarácie náboženskej slobody a legalizuje názor, že Zjavená Pravda je rozvojová koncepcia, nie niečo, čo je udržiavané Magistériom vo fixnom stave.

(II) Práva veriacich - je to základná teologická pravda, vyslovená v právnom jazyku kánonu 204, že každý z kresťanských veriacich je spojený s Kristom prostredníctvom krstu, a je zapojený do poslania Cirkvi účasťou na Kristovom kňazstve, proroctve a službe, svojím vlastným spôsobom. Podľa II. Vatikánskeho koncilu (Lumen Gentium par 10) tento zákon ruší starý dojem, že len hierarchia je poverená Kristovým poslaním a Kódex cirkevného zákona jasne vymedzuje role všetkých kresťanov v poslaní Cirkvi, najmä role laikov.

(III) Právo vysloviť svoj názor - zatiaľ čo kresťanskí veriaci musia nasledovať učenie viery, ako je rozhodnuté cirkevnými vodcami (zákon 212.1), majú právo a niekedy dokonca aj povinnosť dať najavo svoj názor na veci týkajúce sa dobra Cirkvi svojim biskupom a kresťanským veriacim (zákon 212.3). Cirkevný zákon hlása, že Cirkev má chrániť a objasňovať zjavenú pravdu, hlásať evanjelium, ale opäť podľa II. Vatikánskeho koncilu (Lumen Gentium, paragrafy 12, 31, 35) je to všetok Boží ľud, ktorý má podiel na Kristovom prorockom a učiteľskom úrade, nie iba hierarchia duchovenstva (zákon 747).

(IV) Ekumenická povinnosť - zákon 755 potvrdzuje, že Cirkev je pripútaná Kristovou vôľou (najsilnejší mandát, ktorý kresťania poznajú) obhajovať jednotu. Biskupská akadémia a Svätá stolica majú riadiť účastníctvo katolíkov na ekumenickom hnutí a biskupi majú za povinnosť robiť to isté na úsekoch, ktoré sú im zverené. Tento zákon, ktorý je samozrejme vpísaný v II. Vatikánskom koncile (Dekrét o ekumenizme), je obsadený veľmi pozitívnymi slovami "obhajovať ... ekumenické hnutie, ktorého cieľom je obnovenie jednoty medzi všetkými kresťanmi". To nabáda v druhej časti biskupov, aby hájili kresťanskú jednotu a zriadili vodítko pre akciu za týmto účelom. Majúc toto za povinnosť, tj. utvárať jednotu, za ktorú sa modlil Sám Kristus (evanjelium sv. Jána, kapitola 17), je ťažké podceňovať dôležitosť týchto cirkevných povinností.

Z toho vyplýva, že duchovenstvo by nemalo usilovať o odpútanie katolíckych veriacich od povinnosti hľadania pravdy, uchovávajúc v mysli, že nie je cirkevným súhlasom dovolené zúčastniť sa Vassuliných prednášok (ona je koniec koncov grécko ortodoxná). Nemali by podkopávať práva laikov dať najavo svoj názor vo veci týkajúcej sa Cirkvi, a ich Cirkevné právo by malo byť súčasťou poslania Cirkvi. V skutočnosti je ich povinnosťou spolupracovať v podpore kresťanskej jednoty, ako sám Kristus, ako je to najčistejšími slovami vyložené v kánone 755.

S úctou

ANTHONY W JEREMY